o. Michal Vasiľ

Osobná stránka

Homília vladyku Cyrila Vasiľa

Košice – sv. Cyril a Metod 2017

Latinské príslovie hovorí, že knihy majú svoje osudy – Habent sua fata libelli.

To čo platí o literárnych dielach, platí s istou obmenou aj pre osoby a pre pripomienky ich životných osudov. Aj sviatočné dni spomienky svätých, respektíve spôsob ich prežívania  majú svoju históriu, svoj vývoj, svoje osudy i svoje interpretácie. Nie je tomu inak ani v prípade dnešného sviatku, nie je tomu inak ani v prípade svätých slovanských apoštolov Cyrila a Metoda.

Počas stredoveku bola pre Moravanov liturgická spomienka na sv. Cyrila a Metoda spomienkou na ich zemských patrónov, ako to dosvedčujú staré olomoucké  kalendáre a liturgické ofíciá, a súčasne aj argumentom v prospech cirkevnej autonómie olomouckého biskupa i istého osobitného postavenia celej Moravy.

Českí králi zasa v ich odkaze, najmä cez spojitosť s prvými Přemyslovcami, hlavne Bořivojom, ktorého pokrstil sv. Metod, nachádzali zdroje legitimity vlastnej štátnosti a preto aj  kráľ a cisár Karol IV, ktorý zložil jedno liturgické ofícium na počesť sv. Václava, bol pravdepodobne aj autorom, alebo spoluautorom ďalšieho, venovaného  solúnskym bratom.[1] Ten istý kráľ pozval do Prahy  do tzv. Emauzského kláštora Na Slovanech aj glagolášskych mníchov z Chorvátska. Boli to totiž práve a jedine Chorváti, ktorí si v rímskokatolíckom obradovom prostredí  totiž zachovali  aspoň čiastočne počas celého stredoveku až do II. Vatikánskeho koncilu práve tento výrazný znak cyrilo-metodskej misie, akým je liturgia v ľudovom jazyku, ba dokonca si uchovali a rozvinuli aj písmo, ktoré vytvoril sv. Cyril – hlaholiku.

Bulhari zasa, čerpajúc z cyrilo-metodského dedičstva sprostredkovaného najmä cez činnosť učeníkov sv. Bratov, skrze odkaz solúnskych bratov zadefinovali svoju štátnu, kultúrnu i duchovnú identitu.

Na Slovensku sme obnovili spomienku na sv. Cyrila a Metoda aj vďaka jezuitskej  Trnavskej univerzite, veď bol to práve jej odchovanec páter Benedikt Szöllösi, ktorý už od čias prvého levočského vydania spevníka Cantus Catholici, z roku 1655 odôvodňoval ľudový liturgický spev v slovenčine  pripomienkou na cyrilo-metodské korene liturgického spevu v ľudovom jazyku.

V časoch národného obrodenia sa pre našich bernolákovcov a štúrovcov spomienka na sv. Cyrila a Metoda stala príležitosťou na poukázanie na  to, že aj zneuznávaný slovenský národ má svoju históriu, na ktorú môže byť hrdý, že nie je národom bez dejín, národom otrockým, ale, že má právo aj na svoju samostatnosť.

Hollého básnický epos Cyrilo-methodiáda, na spôsob homérskych veršov slávnostne deklamuje:

Prospevujem, jak viprosení s Cárihradu bratri,
Konštantín a Metód, ku tatranskím došľi Slovákom,
Jak márné po celéj vivráťiľi krajňe modlárstvo,
A všeľikí národ v kresťanskéj pravďe i bozkém
Zákoňe vicvičení spasitelnéj získaľi víre
.

Za prvej republiky boli cyrilo-metodské slávnosti, ako napríklad tie povestné nitrianske Pribinove slávnosti v roku 1933, pri ktorých dav vyniesol na tribúnu nepozvaného Andreja Hlinku, aby si vypočul aj jeho príhovor, a a by sa tak vlastne ujal riadenia celého slávnostného programu, príležitosťou k proklamovaniu práva na politickú autonómiu Slovenska v rámci demokratického Československa.

Za socializmu, tento bývalý režim, ktorého dozvuky ešte stále zaznievajú, prípadne sa spájajú s novým liberálnym kultúrno-politickým prúdom, zdôrazňoval len diplomatický, prípadne jazykový, či literárny rozmer ich misie a cez ich osoby v prvom rade slovanskú družbu či spomienku na Veľkú Moravu ako vraj prvý spoločný štát Čechov a Slovákov. Napriek tomuto selektívnemu vnímaniu však nemohol obísť tieto historické osobnosti a tiež sa k nim hlásil hoci tak trochu s kyslou tvárou a cez zuby, neraz pritom úmyselne zabúdajúc na ich prívlastok „svätí“, – tak ako tomu bolo na pamätnej velehradskej púti v roku 1985, kde sme kvôli tomu, po prvýkrát odkedy v našej vlasti vládli komunisti, vypískali rečniaceho komunistického ministra.

Po vzniku súčasnej Slovenskej republiky sa dnešný deň stal dňom pracovného pokoja a príležitosťou k deklarovaniu našej historickej, kultúrnej, duchovnej i politickej osobitosti – a to v rámci slovanského sveta i spoločenstva národov a krajín modernej Európy do ktorej patríme a chceme patriť.

Každý z týchto postojov mal svoje zdôvodnenie, svoju logiku i legitimitu a súčasne ale  bol, je a bude nevyhnutne aj istou len čiastkovou interpretáciou historických cyrilo-metodských udalostí, okolností byzantskej misie medzi našimi predkami i odkazu pre dnešok. To, že mnohé tieto interpretácie sú len čiastkové, vnímané z istého špecifického uhla pohľadu – to samo osebe ešte nemusí byť negatívne – práve naopak, je to dôkaz mnohovrstevnatosti a mnohorozmernosti diela a odkazu sv. Cyrila a Metoda.

A práve táto mnohovýznamovosť nás oprávňuje, ba povzbudzuje k tomu, aby sme si  dnes bližšie uvedomili, či pripomenuli a zdôraznili aj ďalší aspekt diela a odkazu Slovanských Apoštolov.

Som totiž presvedčený, že právo na akýsi špecifický, komplementárny pohľad na sv. Cyrila a Metoda a na ich dedičstvo, teda na taký pohľad, ktorý nechce byť jediným a výlučným interpretačným kľúčom, ale ktorý zdôrazňuje  niektorý  možno doteraz menej vnímaný aspekt a súčasne dopĺňa ostatné pohľady a tým obohacuje všetkých,  majú nielen potomkovia starých Moravanov, či Přemyslovcov, Chorvátov, či Bulharov, nielen národní buditelia, autonomisti, filológovia, diplomati a pestovatelia všeslovanskej družby, prípadne dnešní slovenskí politici a tvorcovia idey novej štátnosti a s ňou spojenej kultúrno-duchovnej nezávislosti, ale má ho každý, kto sa k takémuto dedičstvu vedome a zodpovedne hlási.

Dnes slávime túto liturgiu v katedrále tejto košickej eparchie, tejto cirkevno-právnej jednotky, ktorá je zasvätená sv. Cyrilovi a Metodovi, slávime ju ako gréckokatolíci, ako členovia miestnej cirkvi hlásiaci sa k cyrilo-metodskému dedičstvu. Som teda presvedčený, že aj my gréckokatolíci, ba práve my gréckokatolíci, máme  nielen právo, ale priam povinnosť mať takýto svoj osobitný pohľad, že aj nám prislúcha ozrejmiť si, v čom chápeme našu spojitosť s cyrilo-metodskou tradíciou.

Začnime teda tým, že si pripomeniem niektoré základné údaje a súvislosti týkajúce sa Sv. Cyrila a Metoda.

Boli to ľudia z pohraničia – svojim pôvodom i svojou celoživotnou činnosťou.

Pochádzali zo Solúna, kde sa stretával svet východorímskej ríše so svojimi klasickými politickými a duchovnými štruktúrami s barbarským svetov Slovanov. Značnú časť života prežili v službe cisára a neskôr pápeža práve v tomto geografickom, politickom i duchovnom „pohraničí“. Sv. Konštantín-Cyril ako člen diplomatických misií k Arabom i k Chazarom i tej najdôležitejšej, k našim predkom,  sv. Metod ako cisársky administratívny správca a neskôr ako pápežský legát medzi Slovanmi na Veľkej Morave a v celej Panónii. Nesťažovali sa na to, že boli vyslaní  zdanlivo na okraj „veľkého sveta“.  Napriek tomu, ba možno práve preto, že stáli na okraji, boli tak trochu nad vecou, neboli zamotaní do dvorských pletiek a pritom ale boli súčasne aj mužmi hlavných vtedajších duchovných i politických centier – Konštantinopolu i Ríma – schopní pohybovať sa na dvore cisára i pápeža – v Novom i v Starom Ríme.

Aj my gréckokatolíci sme niekedy považovaní, za okrajový fenomén, za skupinu marginálneho významu z geografického i ekleziologického hľadiska. Nenariekame nad tým ani z toho nemáme komplex. Žijeme na geopolitickej i duchovnej hrane, na pomyselnom pomedzí medzi Východom i Západom a preto aj my už od stáročí prežívame na vlastnej koži všetky zemetrasenia sprevádzajúce trenie týchto kontinentálnych duchovných a politických blokov. Sme zdanlivo marginálni, a pritom vidíme, že sme stále v centre pozornosti dokonca tak, že aj historické stretnutia pápeža a pravoslávnych patriarchov, v Ríme, Istanbule či Moskve sa neustále zaoberajú zmyslom a celocirkevným významom našej existencie.

V období, keď sa rozdiely medzi Východom a Západom stávali stále vyhrotenejšími, dokázali Sv. Cyril a Metod svojim životom nájsť harmóniu, vytvorili model symbiózy Východu a Západu, východnej ekleziológie, duchovnosti, práva a liturgie spojenej s aplikovaním osobitného vzťahu vernosti k nástupcovi Apoštola Petra a viditeľnej hlave Cirkvi.

Cirkevné postavenie nás gréckokatolíkov môžeme považovať za jedinečný, takpovediac výnimočný dôkaz možnosti takejto cyrilo-metodskej  harmónie  a symbiózy Východu a Západu.

-          Zhrňme si teda stručne základné prvky cyrilo-metodského duchovného a ekleziologického modelu a zamyslime sa nad tým, kto a ako spĺňa jeho kritériá.

Aké sú teda  typické nosné prvky cyrilo-metodskej misie a dedičstva v duchovnej a cirkevno-administratívnej oblasti?

Sú to predovšetkým:

východná duchovnosť a liturgia

v ľudovej reči,

v spojení s celou Katolíckou cirkvou a v jednote s pápežom

a osobitná cirkevno-právna štruktúra v rámci Katolíckej cirkvi.

Pozrieme sa teda teraz bližšie akým spôsobom spĺňa naše gréckokatolícke cirkevné spoločenstvo tieto cyrilo-metodské kritériá.

a) Byzantská duchovná a liturgická orientácia

Sv. Ján Pavol II v encyklike Slavorum Apostoli hovorí o tom, že Solúnski bratia „prispôsobili slovanskému jazyku a vyjadrovaniu bohaté a jemne rafinované texty byzantskej liturgie“.  (č. 13)

Ako gréckokatolíci sme hrdí na túto zložku ich liturgického dedičstva.  Tak ako svätí Cyril a Metod i my sme  Byzantínci i Slovania i Rimania v jednom,  Byzantínci  liturgickou formou,  Slovania jazykom, Rimania tým, že to bol rímsky biskup, ktorý vyššie spomenuté rafinované texty byzantskej liturgie“ a ostatné posvätné knihy preložené do reči našich predkov posvätil položením na oltár mariánskej baziliky Santa Maria Maggiore.

K liturgickému odkazu Sv. Cyrila a Metoda sa hlásia aj pravoslávne  slovanské cirkvi a tento spoločný prvok je  napriek súčasnému administratívnemu rozdeleniu možným základom hľadania a budovania ďalšej jednoty.

b) Ľudový jazyk v liturgii

Východná liturgia v zrozumiteľnej reči – to je prvé pevné ohnivko  duchovného spojenectva s cyrilo-metodskou misiou. Naši bratia, slovenskí rímskokatolíci, boli po páde Veľkej Moravy a po následnom mocenskom i cirkevnom príklone k západnej forme cirkevného a liturgického života boli na  viac ako tisícročie odlúčení od možnosti sláviť liturgiu po vzore svätých Cyrila a Metoda v reči ľudu – tejto možnosti sa im dostalo až  zmenou  západnej liturgickej praxe na II. Vatikánskom koncile. V našej cirkvi bola táto duchovná reťaz udržiavaná nepretržite od cyrilo-metodských čias.

c) Spojenie s nástupcom Apoštola Petra a teda organická jednota s celou Katolíckou cirkvou.

Byť gréckokatolíkom znamená naplno participovať na základnej myšlienke slovanských apoštolov – budovať jednotu Cirkvi. Ako pripomína už spomínaná encyklika Slavorum Apostoli, sv. Cyril a Metod „pokladali za svoju povinnosť, i keď boli poddanými východnej ríše a ako veriaci podliehali carihradskému patriarchátu, vydávať účty zo svojej misijnej činnosti rímskemu pápežovi a predložiť mu na schválenie učenie, ktoré vyznávali a hlásali, podobne ako aj liturgické knihy, napísané v slovanskom jazyku a metódy, ktoré používali pri evanjelizácii tých národov. Svojho poslania sa ujali z poverenia Carihradu, ale potom sa v určitom zmysle usilovali o jeho potvrdenie tým, že sa obracali na apoštolskú Stolicu v Ríme, ako na viditeľný stred cirkevnej jednoty. Vo svojom zmysle pre všeobecnosť budovali takto Cirkev ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú“ (č.13)

Gréckokatolíci sa do dejín cirkvi zapísali ako spoločenstvo, ktoré práve kvôli myšlienke tejto jednoty  prijalo na seba kríž prenasledovania, likvidácie, zaznávania ba dokonca aj označovania za prekážku budovania ekumenizmu. Niektoré z týchto situácií už patria minulosti, niektoré,ako napríklad  obviňovanie z „prekážania“ sa niekedy objavuje aj doteraz.  Nemusí nás to znepokojovať – to isté zažívali aj svätí Cyril a Metod. Sv. Metod prekážal franským biskupom, veď ako hovorí jeho životopisec „ … starý nepriateľ, závistlivec dobra a protivník pravdy, popudil proti nemu srdce nepriateľa moravského kráľa a všetkých biskupov, (ktorí vraveli): „V našej oblasti učíš!“ On však odpovedal: „Vskutku, keby som vedel, že je vaša, vyhýbal by som sa jej, lenže ona je svätého Petra.“ (ŽM 9) a o krátky čas znova nástojili  keďže „ …Toto všetko nemohol zniesť starý nepriateľ, závistník ľudského rodu, a ako pobúril Dathana i Abirona proti Mojžišovi, tak i niektorých proti nemu, (28) jedných otvorene, iných potajomky, -… títo odvracali slabších z pravej cesty k sebe, hovoriac: „Nám dal pápež moc, tohto však i jeho učenie káže vyhnať.“

Na jednej strane si teda franskí latinskí biskupi  vyhradzovali výlučný  punc katolíckosti, na druhej strane o Metodovi, ktorý napriek svojmu byzantskému pôvodu a forme pevne pripútal  ním spravovanú veľkomoravskú cirkev k Petrovmu stolcu trúsili reči, že kvôli tomu je Metod aj zradcom Byzancie a „Cisár sa naňho hnevá, a ak ho nájde, nezostane viac nažive.“ (ŽM 13)

Žiaľ,  niekedy sa tieto historické postoje bolestne opakujú voči gréckokatolíkom aj dodnes – na jednej strane akoby sme narúšali istú uniformitu a sme podozrievaní, že nie sme dosť katolícki, v zmysle stotožňovania katolíckosti so západnou liturgickou, duchovnou a právnou normou, ba že sa chceme miešať do území, čí záležitostí, ktoré by mali byť výlučne vyhradené pre latinskú formu kresťanstva, niekedy zasa sa obvinenia prevaľujú na druhú stranu, vyčítajúc nám, že nie sme dosť východní, sme príliš pápežskí a preto sme prekážkou pre zjednotenie s pravoslávím.

d)      Osobitná cirkevno-právna štruktúra v rámci Katolíckej cirkvi.

Špecifické ekleziologické postavenie miestnej cirkvi charakterizované istou formou širokej cirkevnej autonómie, ale súčasne aj plodnej komúnie, jednoty v rámci Katolíckej cirkvi bolo už dávnym snom kniežaťa Rastislava, keď vysielal svojich poslov na cisársky dvor. Historické okolnosti na dlhé stáročia znemožnili plnú realizáíciu tejto jeho predstavy.

Dokonca  sa zdalo, že niečo také je nemožné, pretože  v priebehu druhého tisícročia  prevládli prakticky dva väčšinové modely cirkevného usporiadania. Prvý bol v západnej Katolíckej cirkvi, druhý v pravoslávnych cirkvách. Prvý model podriaďuje miestne špecifiká potrebám univerzality, zdôrazňujúc v prvom rade rozmer  Cirkvi ako inštitúcie nadnárodnej, nadštátnej i nadkultúrnej. Druhy model – pravoslávny – vychádza z byzantskej teórie symfónie štátnej a cirkevnej moci, ale vedie k cézaropapizmu  v rámci jednotiacich nadnárodných impérií a neskôr vedie k vytváraniu národných cirkví, ktorých existencia je neraz podmienená ba vlastne podriadená fungovaniu národných štátov s meniacimi sa štruktúrami a hranicami, zasahujúcimi tak aj do štruktúry a kánonických hraníc cirkví.

Myšlienka sv. Cyrila a Metoda a ich predstava  budovania cirkvi  sa vyhýba  nedostatkom extrémneho chápania oboch modelov a využíva pozitíva  každého z nich. Tento ich postoj opäť osvetľuje sv. Ján Pavol II., keď hovorí :

Presvedčenie svätých solúnskych bratov, že každá miestna cirkev je povolaná k tomu, aby svojimi vlastnými darmi obohacovala katolícku „plnosť“, bolo v dokonalom súlade s ich evanjeliovým cítením, že totiž rozličné životné pomery jednotlivých kresťanských cirkví, nikdy nemôžu ospravedlniť nejednotnosti, nesvornosť a roztržky vo vyznávaní jedinej viery a v praktickom uplatňovaní lásky.“ (13)

A pápež  na inom mieste encykliky pokračuje: Môžeme pokojne tvrdiť, že takéto chápanie – tradičné, ale zároveň aj veľmi časové – katolíckosti Cirkvi, ktoré ju vidí ako nejakú symfóniu rôznych liturgií vo všetkých jazykoch sveta spojených do jedinej liturgie, alebo ako harmonický zbor, zložený z hlasov nespočetného množstva ľudí, ktorý sa dvíha v nespočetných tóninách, zafarbených a vzájomne poprepletaných k Božej chvále zo všetkých kútov sveta a v každom historickom období – zodpovedá zvláštnym spôsobom teologickým a pastoračným zásadám, ktoré viedli apoštolské a misijné dielo bratov Konštantína-Filozofa a Metoda a boli oporou ich poslania medzi slovanskými národmi. (č.17)

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku je dnes Metropolitnou cirkvou sui iuris. Má svoje osobitné a samostatné postavenie v mozaike svojprávnych cirkví, ktoré spoločne vytvárajú jednotu katolíckej cirkvi. Dalo by sa  možno bez prílišného zveličovania povedať, že po viac ako 1150  rokoch sa práve  erigovaním  a právnym usporiadaním našej  gréckokatolíckej cirkvi naplnila Rastislavova i Metodova túžba po miestnej cirkvi, po cirkvi plne samostatnej a spojenej s národným a územným spoločenstvom a súčasne po cirkvi, ktorá má svoje plnohodnotné miesto v rámci celej Katolíckej cirkvi s ktorou je v organickej jednote.

Práve táto dvojitá dimenzia je našou devízou, našim vkladom  a súčasne  ale aj výzvou k napĺňaniu tohto nášho osobitného postavenia.  Toto pripomína aj  už citovaná encyklika Slavorum Apostoli slovami: „ Pre dosiahnutie plnej katolicity každý národ, každá kultúra má vo všeobecnom pláne spásy určenú svoju vlastnú úlohu. Každá zvláštna tradícia a každá miestna cirkev majú zostať prístupné a pozorné voči iným cirkvám a tradíciám a súčasne aj voči všeobecnému katolíckemu spoločenstvu; keby ostali uzavreté samy do seba, hrozilo by im nebezpečenstvo vlastného ochudobnenia. (č.27)

Nielen knihy majú svoje osudy. Svoje osudy majú aj idey, aj ich realizácia v danom historickom, duchovnom i cirkevnom  kontexte. Osudy slovanských apoštolov  Sv. Cyrila a Metoda i osudy nás gréckokatolíkov v sebe skrývajú množstvo paralel, sú znakom  širokej duchovnej spriaznenosti a priamej  historickej spojitosti. Preto dnes, spomínajúc na týchto našich apoštolov všetci spoločne ďakujeme Bohu za ich prínos Cirkvi a prosíme za všetkých tých, ktorí sa v akejkoľvek forme hlásia k ich odkazu.

Táto modlitba poďakovania i prosby do budúcnosti sa tu dnes zdvíha z úst géckokatolíkov, teda z tej cirkvi a za tú cirkev, ktorá sa spôsobom mimoriadne blízkym a osobitne zdôvodneným hlási k sv. Cyrilovi a Metodovi.

Aj dnes, spomínajúc na sv. Cyrila a Metoda, ďakujúc  v mene celej Cirkvi za ich vzor, cítim sa hrdý na toto ich dedičstvo, cítim sa hrdý na to, že ho môžem prežívať ako člen spoločenstva, ktoré sa k týmto slovanským apoštolom osobitným spôsobom hlási, cítim sa pokorne hrdým na to, že som gréckokatolíkom, nezaslúženým dedičom, tohto dedičstva našich Otcov vo viere.

Dedičstvo Otcov zachovaj nám Pane!


[1] NECHUTOVÁ, Jana. Latinská literatura českého středověku do roku 1400. Praha 2000, s. 142-144, 182.


O autorovi

admin

Komentáre

Leave a Reply