o. Michal Vasiľ

Osobná stránka

Vítam Vás na mojej stránke.

Chcem Vám sprostredkovať všetky dôležité oznamy týkajúce sa gréckokatolíckej farnosti Červená Voda, ako aj svoje osobné záležitosti pre mne blízkych ľudí (ak nebudú až príliš súkromné). Prajem Vám požehnaný deň!

Červenec 2017
P Ú S Č P S N
« Zář    
 12
3456789
10111213141516
17181920212223
24252627282930
31  

Homília vladyku Cyrila Vasiľa

Posted By admin on 10.7.2017

Košice – sv. Cyril a Metod 2017

Latinské príslovie hovorí, že knihy majú svoje osudy – Habent sua fata libelli.

To čo platí o literárnych dielach, platí s istou obmenou aj pre osoby a pre pripomienky ich životných osudov. Aj sviatočné dni spomienky svätých, respektíve spôsob ich prežívania  majú svoju históriu, svoj vývoj, svoje osudy i svoje interpretácie. Nie je tomu inak ani v prípade dnešného sviatku, nie je tomu inak ani v prípade svätých slovanských apoštolov Cyrila a Metoda.

Počas stredoveku bola pre Moravanov liturgická spomienka na sv. Cyrila a Metoda spomienkou na ich zemských patrónov, ako to dosvedčujú staré olomoucké  kalendáre a liturgické ofíciá, a súčasne aj argumentom v prospech cirkevnej autonómie olomouckého biskupa i istého osobitného postavenia celej Moravy.

Českí králi zasa v ich odkaze, najmä cez spojitosť s prvými Přemyslovcami, hlavne Bořivojom, ktorého pokrstil sv. Metod, nachádzali zdroje legitimity vlastnej štátnosti a preto aj  kráľ a cisár Karol IV, ktorý zložil jedno liturgické ofícium na počesť sv. Václava, bol pravdepodobne aj autorom, alebo spoluautorom ďalšieho, venovaného  solúnskym bratom.[1] Ten istý kráľ pozval do Prahy  do tzv. Emauzského kláštora Na Slovanech aj glagolášskych mníchov z Chorvátska. Boli to totiž práve a jedine Chorváti, ktorí si v rímskokatolíckom obradovom prostredí  totiž zachovali  aspoň čiastočne počas celého stredoveku až do II. Vatikánskeho koncilu práve tento výrazný znak cyrilo-metodskej misie, akým je liturgia v ľudovom jazyku, ba dokonca si uchovali a rozvinuli aj písmo, ktoré vytvoril sv. Cyril – hlaholiku.

Bulhari zasa, čerpajúc z cyrilo-metodského dedičstva sprostredkovaného najmä cez činnosť učeníkov sv. Bratov, skrze odkaz solúnskych bratov zadefinovali svoju štátnu, kultúrnu i duchovnú identitu.

Na Slovensku sme obnovili spomienku na sv. Cyrila a Metoda aj vďaka jezuitskej  Trnavskej univerzite, veď bol to práve jej odchovanec páter Benedikt Szöllösi, ktorý už od čias prvého levočského vydania spevníka Cantus Catholici, z roku 1655 odôvodňoval ľudový liturgický spev v slovenčine  pripomienkou na cyrilo-metodské korene liturgického spevu v ľudovom jazyku.

V časoch národného obrodenia sa pre našich bernolákovcov a štúrovcov spomienka na sv. Cyrila a Metoda stala príležitosťou na poukázanie na  to, že aj zneuznávaný slovenský národ má svoju históriu, na ktorú môže byť hrdý, že nie je národom bez dejín, národom otrockým, ale, že má právo aj na svoju samostatnosť.

Hollého básnický epos Cyrilo-methodiáda, na spôsob homérskych veršov slávnostne deklamuje:

Prospevujem, jak viprosení s Cárihradu bratri,
Konštantín a Metód, ku tatranskím došľi Slovákom,
Jak márné po celéj vivráťiľi krajňe modlárstvo,
A všeľikí národ v kresťanskéj pravďe i bozkém
Zákoňe vicvičení spasitelnéj získaľi víre
.

Za prvej republiky boli cyrilo-metodské slávnosti, ako napríklad tie povestné nitrianske Pribinove slávnosti v roku 1933, pri ktorých dav vyniesol na tribúnu nepozvaného Andreja Hlinku, aby si vypočul aj jeho príhovor, a a by sa tak vlastne ujal riadenia celého slávnostného programu, príležitosťou k proklamovaniu práva na politickú autonómiu Slovenska v rámci demokratického Československa.

Za socializmu, tento bývalý režim, ktorého dozvuky ešte stále zaznievajú, prípadne sa spájajú s novým liberálnym kultúrno-politickým prúdom, zdôrazňoval len diplomatický, prípadne jazykový, či literárny rozmer ich misie a cez ich osoby v prvom rade slovanskú družbu či spomienku na Veľkú Moravu ako vraj prvý spoločný štát Čechov a Slovákov. Napriek tomuto selektívnemu vnímaniu však nemohol obísť tieto historické osobnosti a tiež sa k nim hlásil hoci tak trochu s kyslou tvárou a cez zuby, neraz pritom úmyselne zabúdajúc na ich prívlastok „svätí“, – tak ako tomu bolo na pamätnej velehradskej púti v roku 1985, kde sme kvôli tomu, po prvýkrát odkedy v našej vlasti vládli komunisti, vypískali rečniaceho komunistického ministra.

Po vzniku súčasnej Slovenskej republiky sa dnešný deň stal dňom pracovného pokoja a príležitosťou k deklarovaniu našej historickej, kultúrnej, duchovnej i politickej osobitosti – a to v rámci slovanského sveta i spoločenstva národov a krajín modernej Európy do ktorej patríme a chceme patriť.

Každý z týchto postojov mal svoje zdôvodnenie, svoju logiku i legitimitu a súčasne ale  bol, je a bude nevyhnutne aj istou len čiastkovou interpretáciou historických cyrilo-metodských udalostí, okolností byzantskej misie medzi našimi predkami i odkazu pre dnešok. To, že mnohé tieto interpretácie sú len čiastkové, vnímané z istého špecifického uhla pohľadu – to samo osebe ešte nemusí byť negatívne – práve naopak, je to dôkaz mnohovrstevnatosti a mnohorozmernosti diela a odkazu sv. Cyrila a Metoda.

A práve táto mnohovýznamovosť nás oprávňuje, ba povzbudzuje k tomu, aby sme si  dnes bližšie uvedomili, či pripomenuli a zdôraznili aj ďalší aspekt diela a odkazu Slovanských Apoštolov.

Som totiž presvedčený, že právo na akýsi špecifický, komplementárny pohľad na sv. Cyrila a Metoda a na ich dedičstvo, teda na taký pohľad, ktorý nechce byť jediným a výlučným interpretačným kľúčom, ale ktorý zdôrazňuje  niektorý  možno doteraz menej vnímaný aspekt a súčasne dopĺňa ostatné pohľady a tým obohacuje všetkých,  majú nielen potomkovia starých Moravanov, či Přemyslovcov, Chorvátov, či Bulharov, nielen národní buditelia, autonomisti, filológovia, diplomati a pestovatelia všeslovanskej družby, prípadne dnešní slovenskí politici a tvorcovia idey novej štátnosti a s ňou spojenej kultúrno-duchovnej nezávislosti, ale má ho každý, kto sa k takémuto dedičstvu vedome a zodpovedne hlási.

Dnes slávime túto liturgiu v katedrále tejto košickej eparchie, tejto cirkevno-právnej jednotky, ktorá je zasvätená sv. Cyrilovi a Metodovi, slávime ju ako gréckokatolíci, ako členovia miestnej cirkvi hlásiaci sa k cyrilo-metodskému dedičstvu. Som teda presvedčený, že aj my gréckokatolíci, ba práve my gréckokatolíci, máme  nielen právo, ale priam povinnosť mať takýto svoj osobitný pohľad, že aj nám prislúcha ozrejmiť si, v čom chápeme našu spojitosť s cyrilo-metodskou tradíciou.

Začnime teda tým, že si pripomeniem niektoré základné údaje a súvislosti týkajúce sa Sv. Cyrila a Metoda.

Boli to ľudia z pohraničia – svojim pôvodom i svojou celoživotnou činnosťou.

Pochádzali zo Solúna, kde sa stretával svet východorímskej ríše so svojimi klasickými politickými a duchovnými štruktúrami s barbarským svetov Slovanov. Značnú časť života prežili v službe cisára a neskôr pápeža práve v tomto geografickom, politickom i duchovnom „pohraničí“. Sv. Konštantín-Cyril ako člen diplomatických misií k Arabom i k Chazarom i tej najdôležitejšej, k našim predkom,  sv. Metod ako cisársky administratívny správca a neskôr ako pápežský legát medzi Slovanmi na Veľkej Morave a v celej Panónii. Nesťažovali sa na to, že boli vyslaní  zdanlivo na okraj „veľkého sveta“.  Napriek tomu, ba možno práve preto, že stáli na okraji, boli tak trochu nad vecou, neboli zamotaní do dvorských pletiek a pritom ale boli súčasne aj mužmi hlavných vtedajších duchovných i politických centier – Konštantinopolu i Ríma – schopní pohybovať sa na dvore cisára i pápeža – v Novom i v Starom Ríme.

Aj my gréckokatolíci sme niekedy považovaní, za okrajový fenomén, za skupinu marginálneho významu z geografického i ekleziologického hľadiska. Nenariekame nad tým ani z toho nemáme komplex. Žijeme na geopolitickej i duchovnej hrane, na pomyselnom pomedzí medzi Východom i Západom a preto aj my už od stáročí prežívame na vlastnej koži všetky zemetrasenia sprevádzajúce trenie týchto kontinentálnych duchovných a politických blokov. Sme zdanlivo marginálni, a pritom vidíme, že sme stále v centre pozornosti dokonca tak, že aj historické stretnutia pápeža a pravoslávnych patriarchov, v Ríme, Istanbule či Moskve sa neustále zaoberajú zmyslom a celocirkevným významom našej existencie.

V období, keď sa rozdiely medzi Východom a Západom stávali stále vyhrotenejšími, dokázali Sv. Cyril a Metod svojim životom nájsť harmóniu, vytvorili model symbiózy Východu a Západu, východnej ekleziológie, duchovnosti, práva a liturgie spojenej s aplikovaním osobitného vzťahu vernosti k nástupcovi Apoštola Petra a viditeľnej hlave Cirkvi.

Cirkevné postavenie nás gréckokatolíkov môžeme považovať za jedinečný, takpovediac výnimočný dôkaz možnosti takejto cyrilo-metodskej  harmónie  a symbiózy Východu a Západu.

-          Zhrňme si teda stručne základné prvky cyrilo-metodského duchovného a ekleziologického modelu a zamyslime sa nad tým, kto a ako spĺňa jeho kritériá.

Aké sú teda  typické nosné prvky cyrilo-metodskej misie a dedičstva v duchovnej a cirkevno-administratívnej oblasti?

Sú to predovšetkým:

východná duchovnosť a liturgia

v ľudovej reči,

v spojení s celou Katolíckou cirkvou a v jednote s pápežom

a osobitná cirkevno-právna štruktúra v rámci Katolíckej cirkvi.

Pozrieme sa teda teraz bližšie akým spôsobom spĺňa naše gréckokatolícke cirkevné spoločenstvo tieto cyrilo-metodské kritériá.

a) Byzantská duchovná a liturgická orientácia

Sv. Ján Pavol II v encyklike Slavorum Apostoli hovorí o tom, že Solúnski bratia „prispôsobili slovanskému jazyku a vyjadrovaniu bohaté a jemne rafinované texty byzantskej liturgie“.  (č. 13)

Ako gréckokatolíci sme hrdí na túto zložku ich liturgického dedičstva.  Tak ako svätí Cyril a Metod i my sme  Byzantínci i Slovania i Rimania v jednom,  Byzantínci  liturgickou formou,  Slovania jazykom, Rimania tým, že to bol rímsky biskup, ktorý vyššie spomenuté rafinované texty byzantskej liturgie“ a ostatné posvätné knihy preložené do reči našich predkov posvätil položením na oltár mariánskej baziliky Santa Maria Maggiore.

K liturgickému odkazu Sv. Cyrila a Metoda sa hlásia aj pravoslávne  slovanské cirkvi a tento spoločný prvok je  napriek súčasnému administratívnemu rozdeleniu možným základom hľadania a budovania ďalšej jednoty.

b) Ľudový jazyk v liturgii

Východná liturgia v zrozumiteľnej reči – to je prvé pevné ohnivko  duchovného spojenectva s cyrilo-metodskou misiou. Naši bratia, slovenskí rímskokatolíci, boli po páde Veľkej Moravy a po následnom mocenskom i cirkevnom príklone k západnej forme cirkevného a liturgického života boli na  viac ako tisícročie odlúčení od možnosti sláviť liturgiu po vzore svätých Cyrila a Metoda v reči ľudu – tejto možnosti sa im dostalo až  zmenou  západnej liturgickej praxe na II. Vatikánskom koncile. V našej cirkvi bola táto duchovná reťaz udržiavaná nepretržite od cyrilo-metodských čias.

c) Spojenie s nástupcom Apoštola Petra a teda organická jednota s celou Katolíckou cirkvou.

Byť gréckokatolíkom znamená naplno participovať na základnej myšlienke slovanských apoštolov – budovať jednotu Cirkvi. Ako pripomína už spomínaná encyklika Slavorum Apostoli, sv. Cyril a Metod „pokladali za svoju povinnosť, i keď boli poddanými východnej ríše a ako veriaci podliehali carihradskému patriarchátu, vydávať účty zo svojej misijnej činnosti rímskemu pápežovi a predložiť mu na schválenie učenie, ktoré vyznávali a hlásali, podobne ako aj liturgické knihy, napísané v slovanskom jazyku a metódy, ktoré používali pri evanjelizácii tých národov. Svojho poslania sa ujali z poverenia Carihradu, ale potom sa v určitom zmysle usilovali o jeho potvrdenie tým, že sa obracali na apoštolskú Stolicu v Ríme, ako na viditeľný stred cirkevnej jednoty. Vo svojom zmysle pre všeobecnosť budovali takto Cirkev ako jednu, svätú, katolícku a apoštolskú“ (č.13)

Gréckokatolíci sa do dejín cirkvi zapísali ako spoločenstvo, ktoré práve kvôli myšlienke tejto jednoty  prijalo na seba kríž prenasledovania, likvidácie, zaznávania ba dokonca aj označovania za prekážku budovania ekumenizmu. Niektoré z týchto situácií už patria minulosti, niektoré,ako napríklad  obviňovanie z „prekážania“ sa niekedy objavuje aj doteraz.  Nemusí nás to znepokojovať – to isté zažívali aj svätí Cyril a Metod. Sv. Metod prekážal franským biskupom, veď ako hovorí jeho životopisec „ … starý nepriateľ, závistlivec dobra a protivník pravdy, popudil proti nemu srdce nepriateľa moravského kráľa a všetkých biskupov, (ktorí vraveli): „V našej oblasti učíš!“ On však odpovedal: „Vskutku, keby som vedel, že je vaša, vyhýbal by som sa jej, lenže ona je svätého Petra.“ (ŽM 9) a o krátky čas znova nástojili  keďže „ …Toto všetko nemohol zniesť starý nepriateľ, závistník ľudského rodu, a ako pobúril Dathana i Abirona proti Mojžišovi, tak i niektorých proti nemu, (28) jedných otvorene, iných potajomky, -… títo odvracali slabších z pravej cesty k sebe, hovoriac: „Nám dal pápež moc, tohto však i jeho učenie káže vyhnať.“

Na jednej strane si teda franskí latinskí biskupi  vyhradzovali výlučný  punc katolíckosti, na druhej strane o Metodovi, ktorý napriek svojmu byzantskému pôvodu a forme pevne pripútal  ním spravovanú veľkomoravskú cirkev k Petrovmu stolcu trúsili reči, že kvôli tomu je Metod aj zradcom Byzancie a „Cisár sa naňho hnevá, a ak ho nájde, nezostane viac nažive.“ (ŽM 13)

Žiaľ,  niekedy sa tieto historické postoje bolestne opakujú voči gréckokatolíkom aj dodnes – na jednej strane akoby sme narúšali istú uniformitu a sme podozrievaní, že nie sme dosť katolícki, v zmysle stotožňovania katolíckosti so západnou liturgickou, duchovnou a právnou normou, ba že sa chceme miešať do území, čí záležitostí, ktoré by mali byť výlučne vyhradené pre latinskú formu kresťanstva, niekedy zasa sa obvinenia prevaľujú na druhú stranu, vyčítajúc nám, že nie sme dosť východní, sme príliš pápežskí a preto sme prekážkou pre zjednotenie s pravoslávím.

d)      Osobitná cirkevno-právna štruktúra v rámci Katolíckej cirkvi.

Špecifické ekleziologické postavenie miestnej cirkvi charakterizované istou formou širokej cirkevnej autonómie, ale súčasne aj plodnej komúnie, jednoty v rámci Katolíckej cirkvi bolo už dávnym snom kniežaťa Rastislava, keď vysielal svojich poslov na cisársky dvor. Historické okolnosti na dlhé stáročia znemožnili plnú realizáíciu tejto jeho predstavy.

Dokonca  sa zdalo, že niečo také je nemožné, pretože  v priebehu druhého tisícročia  prevládli prakticky dva väčšinové modely cirkevného usporiadania. Prvý bol v západnej Katolíckej cirkvi, druhý v pravoslávnych cirkvách. Prvý model podriaďuje miestne špecifiká potrebám univerzality, zdôrazňujúc v prvom rade rozmer  Cirkvi ako inštitúcie nadnárodnej, nadštátnej i nadkultúrnej. Druhy model – pravoslávny – vychádza z byzantskej teórie symfónie štátnej a cirkevnej moci, ale vedie k cézaropapizmu  v rámci jednotiacich nadnárodných impérií a neskôr vedie k vytváraniu národných cirkví, ktorých existencia je neraz podmienená ba vlastne podriadená fungovaniu národných štátov s meniacimi sa štruktúrami a hranicami, zasahujúcimi tak aj do štruktúry a kánonických hraníc cirkví.

Myšlienka sv. Cyrila a Metoda a ich predstava  budovania cirkvi  sa vyhýba  nedostatkom extrémneho chápania oboch modelov a využíva pozitíva  každého z nich. Tento ich postoj opäť osvetľuje sv. Ján Pavol II., keď hovorí :

Presvedčenie svätých solúnskych bratov, že každá miestna cirkev je povolaná k tomu, aby svojimi vlastnými darmi obohacovala katolícku „plnosť“, bolo v dokonalom súlade s ich evanjeliovým cítením, že totiž rozličné životné pomery jednotlivých kresťanských cirkví, nikdy nemôžu ospravedlniť nejednotnosti, nesvornosť a roztržky vo vyznávaní jedinej viery a v praktickom uplatňovaní lásky.“ (13)

A pápež  na inom mieste encykliky pokračuje: Môžeme pokojne tvrdiť, že takéto chápanie – tradičné, ale zároveň aj veľmi časové – katolíckosti Cirkvi, ktoré ju vidí ako nejakú symfóniu rôznych liturgií vo všetkých jazykoch sveta spojených do jedinej liturgie, alebo ako harmonický zbor, zložený z hlasov nespočetného množstva ľudí, ktorý sa dvíha v nespočetných tóninách, zafarbených a vzájomne poprepletaných k Božej chvále zo všetkých kútov sveta a v každom historickom období – zodpovedá zvláštnym spôsobom teologickým a pastoračným zásadám, ktoré viedli apoštolské a misijné dielo bratov Konštantína-Filozofa a Metoda a boli oporou ich poslania medzi slovanskými národmi. (č.17)

Gréckokatolícka cirkev na Slovensku je dnes Metropolitnou cirkvou sui iuris. Má svoje osobitné a samostatné postavenie v mozaike svojprávnych cirkví, ktoré spoločne vytvárajú jednotu katolíckej cirkvi. Dalo by sa  možno bez prílišného zveličovania povedať, že po viac ako 1150  rokoch sa práve  erigovaním  a právnym usporiadaním našej  gréckokatolíckej cirkvi naplnila Rastislavova i Metodova túžba po miestnej cirkvi, po cirkvi plne samostatnej a spojenej s národným a územným spoločenstvom a súčasne po cirkvi, ktorá má svoje plnohodnotné miesto v rámci celej Katolíckej cirkvi s ktorou je v organickej jednote.

Práve táto dvojitá dimenzia je našou devízou, našim vkladom  a súčasne  ale aj výzvou k napĺňaniu tohto nášho osobitného postavenia.  Toto pripomína aj  už citovaná encyklika Slavorum Apostoli slovami: „ Pre dosiahnutie plnej katolicity každý národ, každá kultúra má vo všeobecnom pláne spásy určenú svoju vlastnú úlohu. Každá zvláštna tradícia a každá miestna cirkev majú zostať prístupné a pozorné voči iným cirkvám a tradíciám a súčasne aj voči všeobecnému katolíckemu spoločenstvu; keby ostali uzavreté samy do seba, hrozilo by im nebezpečenstvo vlastného ochudobnenia. (č.27)

Nielen knihy majú svoje osudy. Svoje osudy majú aj idey, aj ich realizácia v danom historickom, duchovnom i cirkevnom  kontexte. Osudy slovanských apoštolov  Sv. Cyrila a Metoda i osudy nás gréckokatolíkov v sebe skrývajú množstvo paralel, sú znakom  širokej duchovnej spriaznenosti a priamej  historickej spojitosti. Preto dnes, spomínajúc na týchto našich apoštolov všetci spoločne ďakujeme Bohu za ich prínos Cirkvi a prosíme za všetkých tých, ktorí sa v akejkoľvek forme hlásia k ich odkazu.

Táto modlitba poďakovania i prosby do budúcnosti sa tu dnes zdvíha z úst géckokatolíkov, teda z tej cirkvi a za tú cirkev, ktorá sa spôsobom mimoriadne blízkym a osobitne zdôvodneným hlási k sv. Cyrilovi a Metodovi.

Aj dnes, spomínajúc na sv. Cyrila a Metoda, ďakujúc  v mene celej Cirkvi za ich vzor, cítim sa hrdý na toto ich dedičstvo, cítim sa hrdý na to, že ho môžem prežívať ako člen spoločenstva, ktoré sa k týmto slovanským apoštolom osobitným spôsobom hlási, cítim sa pokorne hrdým na to, že som gréckokatolíkom, nezaslúženým dedičom, tohto dedičstva našich Otcov vo viere.

Dedičstvo Otcov zachovaj nám Pane!


[1] NECHUTOVÁ, Jana. Latinská literatura českého středověku do roku 1400. Praha 2000, s. 142-144, 182.

Homília arcibiskupa Mons. Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi

Posted By admin on 15.9.2013

Šaštín – 15. september 2013 Sedembolestná Panna Mária

AI Bratia a sestry, duchovní i svetskí predstavitelia všetkých hodností a úradov, milí priatelia, ktorí nás sledujete v televíznom prenose.

Slávime sviatok Sedembolestnej Panny Márie, patrónky Slovenska. Slávime tento sviatok napriek tomu, že nám možno bude niekto vyčítať, že sme si ako katolíci neoprávnene uzurpovali právo vyjadrovať sa v mene celého národa a zasväcovať krajinu akejsi osobe, ktorá so Slovenskom nemá zdanlivo nič spoločné. Keby ešte tak Cyril  a Metod, povedia niektorí. … Keby ešte tak nejaká roduverná Slovenka, ale prečo uctievať ako našu patrónku túto dcéru Izraela!?

Nuž, vskutku, voľba patróna chrámu, obce, mesta, či dokonca celej krajiny je naozaj veľmi špecifickým procesom, ktorý ovplyvňujú mnohé faktory: duchovné, historické i psychologické.

Tak vidíme, že pre Írov je sv. Patrik nedotknuteľným nielen v Írsku, ale kdekoľvek sa na svete nachádzajú, v susedných Čechách rešpektujú a aj pri najslávnostnejších štátnych aktoch vzývajú postavy zemských patrónov na čele s kniežaťom sv. Václavom, a Maďari, bez ohľadu na konfesionálnu príslušnosť, si svorne ctia sv. Štefana-kráľa. Poliaci si uctievajú ako národnú patrónku Pannu Máriu, ktorá je pre nich,  aj keď majú republiku,  „Kráľovná Poľska“.

A čo my? Na Slovensku si tiež od stáročí uctievame ako patrónku Pannu Máriu, avšak nie s titulom “Kráľovná“, ale pod názvom „Sedembolestná“. Prečo? Možno je to preto, že sme nikdy nemali na svojom čele takého vlastného kráľa, kráľovnú, či knieža, či iného predstaviteľa, ktorého by sme svorne mohli považovať za autoritu, za oporu, za vzor a do ktorého by sme boli mohli vkladať nádej. Práve naopak, na našich vládcov a na ich  rozhodovanie sme už tradične hľadeli s pochybnosťami, nedôverou a už anticipovanou obavou z podrazu. Možno je za tým skúsenosť, prostých ľudí na Slovensku, ktorí veľmi často a z rôznych strán dostávali mnoho úderov,  trpeli bez možnosti brániť sa a neraz zažívali stav bolestnej opustenosti – a preto pri hľadaní svojho patróna si vybrali obraz Bolestnej Matky, stojacej pod krížom, či držiacej v náručí umučeného syna.

V tomto obraze sa ako v zrkadle videli generácie našich predkov a zvlášť našich matiek. Boli to totiž ony, ktoré po stáročia odovzdávali svojim deťom spolu s rodnou rečou i základy viery, aby ich potom s nádejou i obavou vyprevádzali na cestu životom, sledovali ich osudy, očakávali ich návrat – s túžbou premiesenou s nepokojom, ale vždy s otvorenou materinskou náručou.

„Domov sú ruky, na ktorých smieš plakať“, hovorí básnik – a my mu dávame za pravdu, pretože sa cítime doma naozaj tam, kde môžeme vyliať svoje srdce, kde sa môžeme zdôveriť, ba aj vyplakať. Náručie matiek bolo, je, a vždy bude, bezpečným, privilegovaným miestom práve preto. V ňom sme doma. A preto sa cítime doma aj tu, v Šaštíne, pri tej Matke, ktorá objíma svojho Syna umučeného ľudskou zlobou. V jej náručí je miesto aj pre nás, jej objatie je vrúcne i mocné. Je aj našou Matkou, pozná aj naše bolesti a obavy, do jej rúk vkladáme naše pády, neúspechy i sklamania, v jej rukách sa utišujú naše životné rebélie, rozplýva sa náš vzdor. Je našou matkou, jej náruč je otvorená pre nás, nedáme sa od nej odohnať, MY SME TU DOMA.

KE Veď to čo platí pre každého jednotlivca a pre jeho vzťah k matke, platí aj pre nás, ktorí si ctíme Pannu Máriu ako svoju Matku. Robíme tak oprávnene, pretože nám ju za matku zveril sám  Kristus, na kríži: „Hľa tvoja matka! Hľa tvoj syn!“ Už krátko nato bolo jeho zmučené telo vložené do jej náručia, aby sa tak Kristovo utrpenie  spojilo s utrpením Máriinho materinského srdca, ktoré v tej chvíli prebodával meč bolesti.

Tento duchovný, náboženský, rozmer kultu Panny Márie Sedembolestnej však možno nemusí byť prijímaný všetkými. Nie každý je ochotný, či schopný vcítiť sa a duchovne zdieľať Máriino utrpenie pri tých udalostiach, ktoré nám pripomínajú jej účasť na Kristovom vykupiteľskom diele

Čo teda môžeme uviesť ako dôvod, alebo hodnotu, ktorá by robila zo sviatku Sedembolestnej naozaj národný sviatok? To, že dnešný sviatok ponúka možnosť, aby sme sa  zamysleli nad takými dôležitými a výsostne ľudskými vlastnosťami, ako je súcit, spolucítenie, ako je schopnosť vžiť sa do situácie a do bolesti iných. Ide tu v skutočnosti o univerzálne pozitívne hodnoty, ktoré nie sú ani čisto náboženské, ani úzko konfesionálne, ale sú predovšetkým ľudské. Ich rozvíjanie nás robí lepšími, ich potláčanie nás duchovne mrzačí.

DI Ľudstvo vždy rástlo i upadalo s rastom i úpadkom súcitu. Bez súcitu sa bezbreho šíri arogancia, agresivita, nenávisť, bezcitnosť. Prvý bratovrah Kain, odpovedá Bohu na otázku: „Kde je tvoj brat Ábel?“ cynicky: „Neviem. Či som ja strážcom svojho brata?“ a galéria drzej, arogantnej bezcitnosti je v dejinách ľudstva takmer  nekonečná – v malom i vo veľkom, vo vojnách i v sociálnom útlaku, v  rabovaní a zotročovaní, v genocídach, vo vraždení pod rúškom náboženského presvedčenia, pri etnických čistkách, triednom boji, revolučnom terore, i v kontrarevolučných eskadrách smrti, alebo i v takej cynickej brutalite z našich nedávnych dejín, keď pri deportáciách do táborov smrti úrady preferovali odsun celých, kompletných židovských rodín, argumentujúc potrebou zachovania celistvosti rodiny. Keď ide o vojnové  bezcitnosti iste môžeme spomínať  Kľak a Ostrý Grúň ale i Sklené, či zverstvami sprevádzané povojnové masové odsuny obyvateľov pri aplikovaní princípu kolektívnej viny.

Keby sme chceli zostavovať rebríček drzej, bezcitnej cynickosti, stačí spomenúť ako naši vojaci 17. Pešieho pluku z Petržalky, 19. júna 1945, teda už po vojne, pod velením bývalého gardistu, ale vtedy už aktívneho komunistu, vyvraždili pri moravskej obci Lověšice 265 ľudí, pôvodom väčšinou z Dobšinej a Kežmarku, z toho 120 žien a 74 detí. Keď sa neskôr veliaceho spravodajského dôstojníka pýtali, prečo dal pozabíjať aj malé deti a ženy, odvetil: „Nevedel som, čo s nimi, keď sme mužov postrieľali.“

Desivé príklady straty citlivosti, či súcitu však nie sú, žiaľ, len vecou histórie, či excesmi zdegenerovaných, sadistických jednotlivcov, slabochov, či karieristov slúžiacich podobne zdegenerovaným ideológiám.

Podobné histórie bezcitnosti sa opakujú aj dnes a to dokonca osobitným, novým, ešte nebezpečnejším spôsobom. Ich charakteristickým znakom je odosobnenie, strata vnímania ľudskej dôstojnosti a následná strata citu, či súcitu. Upretie ľudskej dôstojnosti inému má však za následok aj degradáciu vlastnej dôstojnosti, zhrubnutie a zatemnenie svedomia.

Uveďme si aspoň dva príklady súčasného, bezcitného, city ubíjajúceho, odosobneného násilia, spojeného s nepriamym, či priamym upieraním ľudskej dôstojnosti.

Prvým a zrejmým príkladom je vojna.

Práve pri takej inštitucionalizovanej forme násilia, akým je dnešná vojna, vedená supertechnologickými prostriedkami, sme svedkami šokujúceho odosobnenia. Stredoveký bojovník sa kedysi musel v bojovej vrave predrať ku protivníkovi, hľadieť mu do tváre a rozmlátiť mu palcátom hlavu, alebo šabľou prepichnúť a rozpárať brucho, riskujúc pritom taký istý osud -  pri takomto boji si bol vedomý ukrutností, ktoré páchal na inom. Ohyzdnosť vzájomného zabíjania nemohol ani psychologicky, ani politicky nevnímať, či popierať. Staroveké, či stredoveké vojny – to bola jasná, krvavá mäsiarčina.

Dnes, teda aspoň v tých tzv. najcivilizovanejších častiach sveta sme v tejto sfére už (v úvodzovkách) „pokročili“. Dnes na najvyššom technologickom stupni vedenia vojny profesionálny zamestnanec v klimatizovanej kancelárii so šálkou kávy na stolíku, v rámci obhajoby bližšie nešpecifikovaných geopolitických záujmov niektorej z veľmocí, či skôr nadnárodných finančných spoločností, ktoré diktujú smerovanie politiky, cez satelit riadi bezpilotné lietadlo, či raketu s plochou dráhou letu  a zdá sa mu, že je na poľovačke, alebo, že hrá počítačovú hru – keď skončí šichtu, tak sadne do auta, cestou  urobí nákup  a vyzdvihne deti v škôlke, aby si večer sadol pred televízor a pozrel spolu s nimi ďalší diel Simpsonovcov. Zajtra pôjde znovu do roboty, ale má popoludňajšiu smenu. Keďže dnes mu vyšlo všetko podľa programu, tak takto na diaľku a „bezpečne“ zlikvidoval určený cieľ, nejakú kolónu vozidiel, či nejaký bunker a nezamýšľa sa nad tým, čo konkrétne zlého mu urobil, ten človek v transportéri, tanku, či bunkri na druhom konci sveta, či nejako ublížil jemu osobne, či chcel zabiť jeho blízkych, alebo dokonca či ohrozoval celú jeho krajinu, alebo či sa to iba jeden prezident svojvoľne rozhodol „potrestať“ svojvoľnosť akéhosi druhého prezidenta, prikazujúc svojim poslušným vojakom, aby pozabíjali iných poslušných vojakov.

Keď mal takýto profesionál v robote „blbý deň“, tak si mohol spliesť svadobný sprievod s kolónou presúvajúcich sa ozbrojencov, alebo dodatočne, po Simpsonovcoch, pri večerných správach zistí, že v bunkri, ktorý zbombardoval, nebol generálny štáb nepriateľa, či zbrane hromadného ničenia, ale stovky ukrytých žien a detí -  v pracovnej štatistike sa potom  mŕtvi svadobčania, a zuhoľnatené tela ukrývajúcich sa žien uvedú do kolónky proportional collateral damage – primerané vedľajšie škody. Ideálom vysoko technologického vojenstva je počítačový operátor, ktorý príkazy na likvidáciu iných ľudských bytostí bude vykonávať s asi takým citovým vzrušením, aké prežíva upratovačka keď Biolitom postrieka šváby vo vlhkom kúte závodnej kuchyne. A my si na you tube už dnes môžeme pozrieť priebeh vojenskej akcie, pri ktorej zomierajú ľudia, aj civilisti, ženy i deti, ktorých jedinou vinou bolo, že boli v nesprávnom čase na nesprávnom mieste, a hlavne mali ten nesprávny pas a teda ich životy sú bezcitne považované za rádovo niekoľkonásobne menej hodné života ako životy iných ľudí s tým správnym pasom. Ako to povedal jeden generál: Tu už neplatí staroveké „oko za oko, za zub, zub“, ale nové „za oko – zrak, za zub – chrup.“

Nie, neštylizujem sa tu do roly experta na vojenskú techniku alebo medzinárodné, či vojnové právo. Chcel som sa s vami len podeliť o úvahy a pochybnosti, s ktorými sa mi zdôveril istý – samozrejme, že nie slovenský – vojenský veliteľ, človek, ktorému nie je ľahostajné psychické zdravie, ľudskosť, či ľudská dôstojnosť a hodnota života, ani pri takom drastickom „pokračovaní ekonomiky inými prostriedkami“, akým je vojna.

Na bezcitnosti vojen vo svete sa istým spôsobom zúčastňujeme dnes už všetci. Veď už sme si prakticky zvykli na to, že každú chvíľu si môžeme v správach pozrieť, ako v nejakej tentoraz ešte relatívne ďalekej  krajine – ako priamy, či nepriamy dôsledok rozhodnutí istých vážených mužov ovládajúcich tento svet, jeho financie a jeho médiá – rozvášnené davy, lynčujú, vešajú, alebo v mraziarenskom boxe vystavajú svojho práve zlikvidovaného vodcu, ktorý sa stal pre oných ďaleko a vysoko -postavených vážených mužov už nepotrebný, alebo nepohodlný, aj keď si s ním ešte včera srdečne potriasali ruky. Počas nasledujúcich mesiacov, medzi správami zo športu a predpoveďou počasia sa budeme pozerať, ako sa tie isté rozvášnené zástupy vzájomne vraždia pri organizovaní ďalšieho, možno ešte horšieho režimu – pričom hlavnou obavou komentátora bude, aby sa z týchto krajín nezastavil tok ropy, zemného plynu, dodávka vzácnych kovov, či iných komodít potrebných pre náš spokojný a relatívne blahobytný západný svet. Pre priemerného Slováka, ktorý si povie, že od neho aj tak nič z toho nezávisí, sa stane podstatnou otázka, kedy tam naše cestovky obnovia last minute dovolenky a koľko percentná bude zľava.

V súvislosti s nedostatkom citlivosti a súcitu však nestačí hovoriť len o vojnách.

Hovorme aj o ďalšom výbuchu ľudskej bezcitnosti, ktorému za posledné desaťročia padlo za obeť viac životov, ako vo všetkých vojnách 20. storočia. Tejto pliage sa venoval blahoslavený Ján Pavol II. v Encyklike Evangelium Vitae, ktorá sa zaoberá témou nedostatočnej úcty k životu, teda témou potratu a eutanázie.

Možno by si niekto mohol položiť otázku: Prečo z rozmanitých prejavov zla a ohrozovaní ľudského života sa pápež zameriava práve na tieto dva spôsoby vraždenia? Veď na svete existujú aj vojny, hlad, choroby zapríčinené biedou, ktoré zabíjajú hádam ešte viac ľudských životov. Čo je tu teda nové a nebezpečné? To, že na politickej a na legislatívnej scéne sa základné právo človeka, právo na život, stáva predmetom diskusie, že môže byť odopreté na základe výsledkov hlasovania v parlamente alebo z vôle časti spoločnosti, či z vôle jednotlivca. Takto chápané „právo“ sa jednoducho mení na „právo silnejšieho“, čím sa demokracia spreneveruje svojim základným princípom a mení sa na v podstate totalitárny systém. Táto zrada demokracie spočíva v tom, že sa zrádza princíp dôstojnosti každej osoby. Možno však hovoriť o dôstojnosti každej osoby, keď je dovolené zabíjať tú najslabšiu a najnevinnejšiu?,  pýta sa ďalej Ján Pavol II. (EV 17)

Donedávna sa mnohí pri legalizovaní a obhajobe potratových zákonov bránili tvrdením, že ľudský plod do istého časového obdobia nemožno pokladať za plnohodnotného ľudského jedinca. Dnes už nikto ani nefinguje, že by ešte veril tejto falošnej teórii. Dokonca aj taký výsostne sekulárny orgán ako je  Rada Európy, ktorý asi nikto nemôže  obviniť, že by bol – ako sa hovorilo v bývalom režime „nábožensky zaťažený“ – napr. pri vydávaní odporúčaní a smerníc týkajúcich sa umelého oplodnenia, manipulácie s genetickým materiálom a s embryami, po širokej odbornej konzultácii, v rezolúcii č. 1100/1989 vyhlasuje:

S embryom a ľudským plodom musí byť nakladané s úctou voči ľudskej dôstojnosti. … Ľudské embryo, aj keď sa vyvíja v jednotlivých za sebou nasledujúcich fázach, ktoré označujeme rozličnými termínmi (zygóta, morula, blastula, predembryo, embryo, plod), a prejavuje postupnú diferenciáciu vo svojom organizme, vždy si však zachováva nepretržite svoju biologickú a genetickú identitu.“

Ďalšia rezolúcia Rady Európy zo 16. marca 1989 potvrdzuje:

„Je isté, že ľudský život sa začína od oplodnenia a bez akýchkoľvek kvalitatívnych skokov sa trvalo rozvíja až do smrti. … Každej ľudskej bytosti ako takej má byť teda priznaná ľudská dôstojnosť.“

Avšak … tá istá Rada Európy, v tých istých vyhláseniach, jedným dychom potvrdzuje, že na tieto jej vyššie uvedené tvrdenia sa nikto nesmie odvolávať pri diskusii o potrate a že sa z nich nesmú čerpať argumenty za alebo proti potratu. O čo iného tu ide ak  nie o dokonalú právnu schizofréniu – o bezcitný cynizmus?!

Aj na tú máme v histórii dosť príkladov. Pilát najprv hovorí: „Nenachádzam nijakú vinu na tomto človekovi“ a potom: „Potrescem ho teda a prepustím“ (Lk 23,4.16). A keď vydal Ježiša, aby ho ukrižovali, „umyl si pred zástupom ruky a vyhlásil: ‘Ja nemám vinu na krvi tohto človeka. To je vaša vec!’ A všetok ľud odpovedal: ‘Jeho krv na nás a na naše deti!’ „(Mt 27,24-25)

Ale aj do tmy a hluchoty oslepených, a zahlušených ľudských svedomí žiari a zaznieva  závažné a záväzné vyhlásenie Jána Pavla II. z jeho encykliky Evanjelium života.

Kristovou autoritou, udelenou Petrovi a jeho nástupcom, v spoločenstve s biskupmi katolíckej Cirkvi potvrdzujem, že priame a úmyselné zabitie nevinnej ľudskej bytosti je vždy hlboko nemorálnym činom. Nič a nikto nemôže oprávniť na zabitie nevinnej ľudskej bytosti, či je to plod, alebo embryo, dieťa, alebo dospelý, starý, nevyliečiteľne chorý, alebo zomierajúci. Okrem  toho nikto nemôže vyžadovať tento vražedný čin pre seba alebo pre iného, ktorý je zverený jeho zodpovednosti, ani priamo alebo nepriamo s ním súhlasiť. Žiadna autorita ho nemôže legitimne nanútiť ani dovoliť.“ (EV 57)

Akceptovanie umelého potratu v zmýšľaní, v konaní, ba aj v zákonoch je znakom krízy morálneho zmyslu, ktorý postupne stráca schopnosť rozlišovať medzi dobrom a zlom dokonca i vtedy, keď ide o základné právo na život. V tejto situácii je dnes potrebná odvaha, ktorá umožní pozrieť sa pravde do očí, a nepodliehať pritom pohodlným kompromisom. Takýmto kompromisom je aj mlčanie. Neoznačenie zla pravým menom je istou formou spolupáchateľstva, za ktoré sa každý človek – veriaci či neveriaci, aj kňaz, aj biskup – bude zodpovedať pred súdom svojho svedomia, pred súdom dejín a v konečnom dôsledku pred súdom Božím.

Dodnes sa na Slovensku hanbíme za to, že mnoho našich predkov sa v podstate celkom ochotne zapojilo do šialenstva rasovej nenávisti, že deportovali do táborov smrti svojich spoluobčanov. Isteže, boli tu aj svetlé príklady, ako bol biskup Gojdič, či ďalší slovenskí biskupi a kňazi, i početní menej známi i neznámi „spravodliví medzi národmi“. Ostatní si však len potichu doma hundrali a ďalší, dokonca aj duchovní, sa tvárili, že ich sa to netýka, že nemá zmysel protestovať, že je to vlastne takto lepšie,  a preto, zo strachu, z vypočítavosti, z nezáujmu – mlčali.  Dnes už väčšina protagonistov tejto drámy nežije a za svoje správanie sa už zodpovedá pred Božím súdom.

My ale žijeme, sme tu a sme svedkami, súčasníkmi a neraz i účastníkmi podobne zvrhlého  ničenia ľudských životov. Potichu, bez kriku, a ako kedysi tak aj dnes, na základe zákonných, demokraticky prijatých noriem a predpisov. Avšak práve preto neslobodno mlčať. Verím, že keď príde náš čas, tak sa pred Boží súd budeme môcť postaviť s menšou obavou, ak každý z nás bude môcť povedať – Pane, som hriešnik, mnohokrát som vo svojej slabosti padol, ale v tejto veci som nemlčal a nepodporil tak zlo.

Možno nás budú obviňovať z toho, že citovaním slov pápeža Jána Pavla II., citovaním encykliky Evanjelium života traumatizujeme konfrontačným spôsobom spoločnosť, že môžeme spôsobiť traumu, teda vnútornú bolesť a výčitku všetkým ženám, ktoré podstúpili umelé prerušenie tehotenstva, všetkým vykonávateľom potratov, ktorí sú za túto pracovnú činnosť platení z našich daní i všetkým zákonodarcom, ktorí z politickej vypočítavosti v strachu o voličské hlasy aj naďalej udržiavajú permisívnu legislatívu. Bez traumy však niet katarzie – alebo jasnejšie povedané, po slovensky: Bez bolestného  uvedomenia si omylu niet ľútosti, bez ľútosti niet očistenia, bez očistenia niet uzdravenia, niet spásy.

PAR Iste, som si vedomý, že citovať dnes, tu a takýmto verejným spôsobom pápežove slová, je opovážlivé a riskantné. Už počujem šomranie: Pokiaľ by pápežské encykliky ostali len založené v knižnici, v nejakom teologickom spise, – no prosím, nech si ich píše – ale načo vyťahovať tieto veci takto, verejne!?  Možno mi niekto aj priateľsky poradí:

„Chlape, neblázni, nebuď naivka, načo riskovať, že desaťtisíce, ba možno aj státisíce žien, ktoré za posledné desaťročia podstúpilo tých viac ako 1 400 000 interrupcií so všetkými fyzickými a psychickými následkami, sa budú cítiť, akoby si im verejne, necitlivo a hrubo vstupoval do svedomia. Pamätaj, že z urazenosti je už len krôčik k zúrivej, smrteľnej nenávisti. Toto ti treba?! Tak nevyrývaj! Už aj tak má Cirkev na Slovensku dosť problémov, už aj tak je pod paľbou, už aj tak biskupom a kňazom dnes často od zlosti nevedia prísť na meno a mnohí len číhajú kedy budú môcť niektorého konečne dobre vypranierovať alebo naň vytiahnuť nejakú pikantnú kauzu, už aj tak a priori nás mnohí majú za skostnatených, nemoderných, nekomunikatívnych tmárov, za bandu pokryteckých parazitov a zlodejov.   Tebe sa ľahko hovorí, ty zajtra zdrhneš do Ríma, ale prečo to tu Cirkvi rozbabrávaš!

A zaiste, mnohé zo žien mi povedia – No, doteraz ste boli ešte celkom sympatický, ale viete čo? …- Strčte si tieto mravokárne reči za ten váš parádny klobúk (či čo za vedro to máte na hlave) a sklapnite už konečne!

Vy farári ste všetci múdri jak rádio, ale, kde ste boli keď som zistila že som v tom?!

–                    keď ma chalan, ktorému som verila  nechal samotnú, so slovami: to je tvoj problém …

–                    keď mi zamestnávateľ povedal: milá pani, rozhodnite sa buď zamestnanie, alebo deti …

–                    keď mi lekár povedal: chcete priviesť na svet ďalšieho kripla a potom sa oň starať, alebo si  To radšej dáte vziať? …

–                    keď mi manžel povedal: ale čo blázniš, aké ďalšie decko, veď nemáme ešte splatenú pôžičku, sme ešte stále v tom dvojizbovom pajzlíku a máme už dve deti …

–                    keď mi vlastná matka povedala: nuž čo, keď myslíš, lepšie tak, aspoň, že ty už nebudeš musieť skákať  v stodole z rebríka ako stará mama, dnes ti to urobia na počkanie v nemocnici.

Keď som potrebovala dobré, milé, citlivé, súcitné slovo, radu a pomocnú ruku … Kde ste boli vtedy všetci … priatelia, doktori, psychológovia, sociológovia, novinári, neziskovky, občianske združenia, politici, farári … kde ste boli?!

Teraz ste všetci múdri! Ale veď ja, …ja som nechcela… ja predsa nie som nejaká bezcitná vrahyňa, … ja som len obyčajná žena … ja som len … strašne nešťastná!

Máš pravdu, dievča, máš pravdu žena  – ty sama si v tejto kauze prvou obeťou, obeťou deformácie svedomia, deformácie, ktorej sme všetci už po desaťročia vystavení.

Máš pravdu, tvoje bezsenné, preplakané noci už naraz nikoho nezaujímajú, ba často sa ti dostane len odvrknutia: Nevyrevuj, mala si si dávať pozor.

Máš pravdu, tvoj nezvratný a nešťastný krok bol len posledným krokom na dlhej ceste ľudskej  bezcitnosti, nezáujmu, cynizmu i agresivity, na dlhej ceste hriechu.

Ale vari ku všetkým tým urážkam dôstojnosti ženy i urážkam Božieho zákona sa mám pripojiť aj ja tým, že ti skryjem pravdu, že ti zamlčím pravdu, že ti nepoviem celú pravdu?

Pravda je niekedy  ťažká, často je bolestivá, ale je vždy oslobodzujúca.

Nuž dobre, – povieš mi -, povedal si mi pravdu, a čo teraz?! … veď ja v podstate viem a stále som vedela, že je to pravda čo hovoríš … ale čo mám robiť teraz, kam mám ísť, kto ma vytrhne z môjho súkromného pekla, kto ma oslobodí od hrozného tajomstva, ktoré ma roky ťaží, od výčitky, ktorú pociťujem pri pohľade na mamičku tlačiacu svoje bábo v kočíku, kto poteší teraz mňa, kto mi odpustí, kto ma vylieči z toho, že sa strhávam zo sna, lebo sa mi zdá, že počujem detský plač, aj keď jediný plač je ten môj?!

MY Čo na to povedať? Nemám pripravenú odpoveď! Akékoľvek slová sú nedostačujúce. Ale viem, kto ti môže porozumieť, kto ti môže dať jedinú možnú a zmysluplnú odpoveď – a to tak, že ťa objíme, privinie na svoju hruď, a bude plakať spolu s tebou. Bude to tá, ktorá je aj tvojou aj mojou Matkou, ktorá vie, čo to znamená, prísť o dieťa, ktorá vie, kam až siaha ľudská zloba, ktorá videla, ako jej dieťa opustili všetci, aj najbližší priatelia, ktorá bola pri tom keď manipulátormi poštvaný dav vrešťal – „zabi ho!“, keď jeho usmrtenie vodcovia národa legalizovali s pokryteckou ľahostajnosťou, keď ho chladnokrvne a profesionálne zabíjali platení vykonávatelia rozsudku, keď biče trhali jeho kožu, keď klince prebodávali jeho ruky, keď sa v agónii dusil, keď mu kopija prebodla srdce.  Mária drží v náručí svoje mŕtve dieťa, ale v jej náručí je miesto i pre teba – i pre tvoje nenarodené, aj s tvojim súhlasom zabité dieťa.

Zažni zaň sviecu pod Kristov kríž. Svoje vlastné rozjatrené rany ukry do rán jej Syna. Prihovor sa mu slovami  žalmu:

Zmiluj sa, Bože, nado mnou pre svoje milosrdenstvo – a pre svoje veľké zľutovanie znič moju neprávosť.      Úplne zmy zo mňa moju vinu – a očisť ma od hriechu.  … Daj, aby som počul radosť a veselosť, – a zaplesajú kosti, ktoré si rozdrvil.      Odvráť svoju tvár od mojich hriechov – a zotri všetky moje viny.

Nechaj svoje slzy splynúť a zmiešať sa s Máriinými slzami a vo svojej bolesti ju objím a nechaj sa ňou objať a pros ju, Matku Sedembolestnú, o dar nového života – nového života pre teba, o dar žiť nanovo a inak. Smrť nebola tým posledným slovom na ceste tejto  Matky a jej Syna a nemusí byť ani na tvojej. Hrob duše nemusí ostať zapečatený naveky. Na tretí deň, v Kristov deň, Božia sila môže odvaliť kameň z hrobu  a dať tvojej duši novú slobodu., nový život!

ADE Dnes oslavujeme Sedembolestnú Pannu Máriu. A všetci, veriaci i neveriaci, môžeme prijať tento deň ako deň na ocenenie, na zdôraznenie potreby súcitu.  Pohľad na Kristovo utrpenie, zdieľanie súcitu s bolesťou jeho Matky je pre nás školou citu, školou ľudskosti.

V tejto Kristovej i Máriinej škole sa chceme učiť, aby sme náš život neochudobňovali vinou nášho egoizmu, našej neschopnosti  pocítiť súcit, našej bezcitnosti. Kristus totiž prišiel medzi nás, aby sme mali život a aby sme ho mali v hojnosti.

Drahí bratia a sestry, milí priatelia pri televíznych obrazovkách. Dnes som s vami tu, v Šaštíne, aby som poďakoval nebeskej matke, že cez jej Syna, Ježiša Krista, mi bola otvorená cesta k životu, k životu večnému. O týždeň, v nedeľu, budem na Pochode za život v Košiciach.

Nie preto aby som tam podporoval nejakú katolícku, či politickú propagandu, ale aby som sa prihlásil k Evanjeliu života, a vzoprel sa šíreniu civilizácie smrti. Budem tam nielen preto, že som biskup, kňaz, katolík, kresťan – ale hlavne preto, že som človek, lebo žijem, lebo milujem život. Bol by som rád, keby som sa tam mohol stretnúť s mnohými z vás, ktorí ste dnes tu, alebo ktorí ste pri televíznych obrazovkách. Bol by som ešte radšej, keby som tam stretol tých, ktorí tu nie sú, ktorí nechodia do kostola, ktorí nie sú veriaci v tradičnom zmysle slova.

Aj im chcem povedať – príďte, budete vítaní. Rátajte ale s tým, že jednou z obľúbených a dobre fungujúcich praktík šíriteľov  civilizácie smrti, je finta označiť každého, kto obhajuje nenarodený život, prípadne kto by sa podujal chrániť štatút rodiny ako prirodzeného trvalého zväzku muža a ženy a prirodzeného, ideálneho miesta na zrod a rast ľudského života, za „bigotného katolíka“, za „vatikánskeho poskoka“, prípadne kričať niečo o zasahovaní Cirkvi do politiky, o porušovaní odluky Cirkvi od štátu a pod. Takáto pejoratívna nálepka má odradiť všetkých eventuálnych zástancov práva na život, i podporovateľov manželstva a rodiny z radov nekatolíkov, či neveriacich. Veď kto by už len dnes chcel byť spájaný s predstavou „vatikánskeho poskoka“!? Kto by riskoval že ho označia za podporovateľa návrhov „bigotných katolíkov“!?

Verím však,  že na túto zastrašovaciu a ohlupujúcu fintu neskočíte všetci a že Košický pochod nebude len stretnutím tých, ktorých onálepkujú ako „bigotných katolíkov“, ale že tam prídu, či jeho myšlienky inak viditeľne podporia aj tí ľudia, ktorí hoci nie sú veriaci, predsa majú tiež v hrudi srdce citlivé, súcitné, otvorené, ktorí sú ochotní podporiť život proti šíriacej sa bezcitnosti, proti civilizácii smrti, ktorí sú ochotní podporiť ideu manželstva a rodiny, ako  ideálneho miesta pre prijatie a rozvíjanie života.

O týždeň pôjdem do Košíc na Pochod za život preto, lebo sa teším z toho, že žijem, preto, že tam aj týmto spôsobom budem chcieť poďakovať za život mojim rodičom a zvlášť mojej matke, žene ktorej  keď jej lekári jasne povedali, že v jej zdravotnom stave nesmie mať deti a odporučili jej interrupciu, tak si jednoducho povedala, že Boha treba viac poslúchať ako ľudí. Vďaka tomuto jej rozhodnutiu som sa mohol narodiť, vyrásť  pod jej starostlivým materským pohľadom, vyštudovať, dať jej svoje kňazské požehnanie a dnes spolu s vami ďakovať za dar života.

My, ktorí sme živí, živí duchovne i telesne, poďakujme, dnes, o týždeň i každý deň nášho života našej nebeskej Matke i našim rodičom, najmä našim matkám, za dar života, vážme si ho, tešme sa zo života, ktorý je Božím darom – teraz i naveky.

Gréckokatolíci a Jezuiti

Posted By admin on 16.6.2013

Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi

(z vysielania Vatikánskeho rozhlasu 16. júna 2013)

Pred dvoma týždňami dostala Gréckokatolícka cirkev na Slovensku nového pomocného biskupa v osobe vladyku Milana Lacha. Pri jeho menovaní, i vysviacke viackrát zaznel dôležitý údaj z jeho životopisu. Nový vladyka Milan, rovnako ako otec metropolita Babjak, patrí k reholi jezuitov. Táto skutočnosť u viacerých veriacich, kňazov i laikov vyvolala otázku: Jezuiti sú predsa rehoľa, ktorá vznikla v latinskej Cirkvi. Čo majú spoločné s východnou, Gréckokatolíckou cirkvou? Keď sa gréckokatolík stane jezuitom, ostáva gréckokatolíkom alebo nie? Na túto otázku by sme mohli veľmi zjednodušene odpovedať uvedením cirkevno-právnej zásady, že pri uskutočňovaní každého rehoľného povolania Cirkev chce rešpektovať osobitosť a cirkevno-obradovú príslušnosť kandidáta. Pri vstupe do rehole jezuitov si tak každý kandidát ponecháva vlastný obrad a cirkevnú príslušnosť. Práca jezuitu pre dobro vlastnej obradovej cirkvi je potom koordinovaná s ostatnými apoštolskými prioritami rehole, v rámci konkrétnej provincie či rehoľného domu, pre ktorý je určený.

Ale okrem všeobecného pravidla sa môže vynoriť aj iná, konkrétnejšia otázka. Má táto rehoľa niečo spoločné s našou cirkvou alebo je to len náhoda, že viacerí biskupi sú jezuitmi, teda, že viacerí východní jezuiti sa stali gréckokatolíckymi biskupmi?
Pokúsme sa teda v tomto dnešnom príspevku priblížiť niekoľko informácií týkajúcich sa histórie vzťahov medzi gréckokatolíkmi na Slovensku a jezuitmi.
Naša cirkev sa okrem svojich cyrilo-metodských koreňov hlási aj k dedičstvu Užhorodskej únie z roku 1646. Pri jej zrode – podobne ako tomu bolo pri Brestskej únii zjednocujúcej kyjevskú metropoliu – stáli priamo alebo nepriamo tiež jezuiti, ktorí na východnom Slovensku začali pracovať už od roku 1608, kedy prišli do Humenného, v ktorom otvorili v roku 1615 kolégium. Toto kolégium bolo v roku 1646 prenesené do Užhorodu. V jedinom dokumente, ktorý nám podáva správu o priebehu Užhorodskej únie, v liste šiestich archidiakonov z 15. januára 1652, sa medzi osobami, ktoré sa o ňu zaslúžili, spomína práve rektor užhorodského kolégia P. Tomáš Jasbereni. Jeden z hlavných organizátorov únie, bazilián Gabriel Kosovický, bol prímasom Lipajom označený ako egregie doctus in Scholis Patrum Jesuitarum, teda ako muž „znamenito vyučený v školách pátrov jezuitov“. Nebolo tomu náhodou. Jeden z najvýraznejších krokov pomoci, ktorú jezuiti poskytovali Gréckokatolíckej cirkvi bola totiž formácia duchovenstva a predovšetkým príprava najsľubnejších kandidátov, ktorí boli neskôr určení k plneniu dôležitých administratívnych a pastoračných úloh. Už zbežný pohľad na životopisy všetkých mukačevských biskupov a popredných cirkevných predstaviteľov 18. storočia potvrdzuje, že prešli jezuitskými školami v Trnave, Viedni, či Košiciach. Na tomto poli zohrala nezastupiteľnú úlohu práve Trnavská univerzita. Zmienku si zasluhuje najmä tzv. Janiano-Leopoldovská fundácia pre kňazov byzantského obradu a zorganizovanie univerzitnej tlačiarne s cyrilskými typmi písma. Tak mohli byť gréckokatolícke deti vyučované z Bukvara (1699), kňazi mohli veriacich vyučovať z Katechizisu (1698) a svoje vlastné teologické vzdelanie mohli dopĺňať z praktickej príručky morálky Kratkoje pripadkov moraľnych ili nravnych sobranije (1727) – aby sme tak menovali aspoň niektoré z cirkevno-slovanských tlačí trnavskej univerzitnej tlačiarne. V roku 1727 bola táto tlačiareň prenesená do Sedmohradska do rumunského Klužu, kde pokračovala tlač gréckokatolíckych kníh v cirkevnej slovančine i rumunčine.

Ako historickú perličku vzťahov medzi jezuitmi a gréckokatolíkmi môžeme uviesť, že zo spišskej obce Olšavica, z rodiny Židzikových, používajúcich aj meno Olšavský, pochádzali nielen dvaja mukačevskí biskupi, ale aj prvý známy gréckokatolícky jezuita z našich končín Juraj Olšavský (1709-1781). Do spoločnosti Ježišovej vstúpil v roku 1728, stal sa profesorom teológie, morálky a filozofie a prednášal na univerzitách a kolégiách v Košiciach, Trnave, Budíne a Egeri. Keďže pastoračne pôsobil v latinskom prostredí, nedá sa povedať či slúžieval aj v byzantskom obrade, ale je rozhodne sympatické, že počas celého života sa v dotazníkoch uvádzal ako Rutheunus, teda Rusín, resp. Rusnák a na otázku, či niekedy v živote vyznával nejaké heretické učenie s hrdosťou vždy uvádza: Semper catholicus ritus graeci, „Vždy som bol katolíkom gréckeho obradu“.
V roku 1701 uhorský prímas kardinál Kolonič sa obrátil na Svätú stolicu s oficiálnou žiadosťou o vyslanie jezuitov, ktorí by v Uhorsku, najmä v Sedmohradsku, pracovali vo východnom obrade. Generálny predstavený jezuitov bol tomuto plánu naklonený a vyzval v tomto smere provinčných predstavených Rakúska, Čiech, Litvy a Nemecka, aby našli vhodných kandidátov. Celý plán ale nakoniec stroskotal na prekážkach, ktoré mu začalo klásť rímske Posvätné ofícium. Napriek tomu však v rumunskej Gréckokatolíckej cirkvi pôsobil vždy jeden jezuitský teológ ako causarum generalis auditor, teda ako akýsi najvyšší teologický poradca. Jezuiti sa u gréckokatolíkov tešili úcte najmä pre ich odbornú teologickú pripravenosť a pre ich pastoračnú horlivosť. Nie náhodou aj prvý prešovský gréckokatolícky biskup Gregor Tarkovič, ktorý v mladosti vstúpil do jezuitského noviciátu práve v čase, keď došlo k rozpusteniu rehole, po rokoch spomínal na túto udalosť takto: „Keď som bol prijatý do jezuitského rádu, bol som najšťastnejším človekom na svete, pretože podľa mojej mienky, byť jezuitom prekonávalo akúkoľvek cirkevnú hodnosť a kariéru.“

Aj po dočasnom zrušení jezuitského rádu v roku 1773 ostala história jezuitov spätá s gréckokatolíkmi. V roku 1775 sa cisárovná Mária Terézia totiž rozhodla odovzdať mukačevskému biskupovi jezuitský chrám a kolégium v Užhorode, ktoré sa tak odvtedy stali novou katedrálou a eparchiálnou kúriou mukačevského obnoveného biskupstva.
V dvadsiatych rokoch minulého storočia, v obnovenej Spoločnosti Ježišovej sa začala budovať aj byzantská vetva jezuitov, predovšetkým s perspektívou misijnej práce v Rusku. Ako prvý spomedzi slovenských jezuitov prijal byzantský obrad páter Vendelín Javorka. Pred svojím nástupom na miesto prvého rektora Pápežského ruského kolégia – Rusika pobudol istý čas práve medzi gréckokatolíkmi na východnom Slovensku, aby sa tu lepšie v praxi oboznámil s východným obradom. Jeho príklad potom nasledovali ďalší slovenskí jezuiti, niektorí z nich po likvidácii gréckokatolíckej cirkvi a rehoľného života na Slovensku potom pastoračne viedli slovenských gréckokatolíkov v diaspóre v Spojených štátoch a v
Kanade. V našej gréckokatolíckej pospolitosti je iste najznámejšie meno pátra Michala Lacka, profesora Pápežského východného inštitútu a veľkého presadzovateľa práv slovenských gréckokatolíkov. Páter Lacko pomáhal slovenským gréckokatolíkom všetkými dostupnými prostriedkami, osobnými kontaktmi, zasielaním náboženskej literatúry, prípravou liturgických a modlitebných kníh, formačnými vysielaniami na vlnách Vatikánskeho rozhlasu i zabezpečovaním finančnej pomoci. Na Slovensku zasa v tichosti a prakticky v ilegalite pracovali ďalší gréckokatolícki jezuiti, páter Juraj Bumbera, ktorý dlhé roky účinkoval vo verejnej pastorácii v Prešove a páter Michal Fedor, ktorý pôsobil takrečeno „v civile“. Najmä posledne menovaný Michal Fedor svojimi historickými prácami, prednáškami i publikačnou činnosťou koncepčne pracoval na budovaní identity našej Cirkvi. Práve páter Fedor bol ideovým otcom Centra spirituality Východ-Západ, ktoré dnes v Košiciach úspešne funguje a ktoré počas svojho kňazského a rehoľného účinkovania v Košiciach viedli vtedy najmladší predstavitelia novej generácie slovenských gréckokatolíckych jezuitov, dnes obaja gréckokatolícki biskupi, metropolita Ján Babjak i jeho nedávno vysvätený pomocný biskup Milan Lach.

Súčasnosť odkrýva neustále nové formy a nové polia možnej spolupráce jezuitov a Gréckokatolíckej cirkvi. Aj v tejto súvislosti by sa dalo povedať, že „žatva je veľká, ale robotníkov je málo“. Preto sa aj my pripojme svojimi modlitbami k Pánovej výzve: „Proste teda Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu.“

Príhovor Mons. Cyrila Vasiľa SJ

Posted By admin on 3.4.2013

Keď sme v predchádzajúcich dňoch prežívali tajomstvá Kristovho utrpenia, mohli sme si všimnúť, že pri Kristovom odsúdení i pri vymáhaní jeho popravy bol jeden z použitých argumentov ten, že sa mieša do politiky, že niečo robí, že niečo hlása, že chce jednoducho na tomto svete niečo zmeniť… Evanjelista Lukáš uvádza, ako „ celé zhromaždenie vstalo, odviedli ho k Pilátovi a začali naňho žalovať: „Tohoto sme pristihli, ako rozvracia náš národ, zakazuje platiť dane cisárovi a tvrdí o sebe, že je Mesiáš, kráľ.“ (Lk 23. 1-2). Darmo Kristus o sebe hovorí, že jeho záujmy nie sú svetské, či mocenské, keď Pilátovi zdôrazňuje: „Moje kráľovstvo nie je z tohto sveta. Keby moje kráľovstvo bolo z tohto sveta, moji služobníci by sa bili, aby som nebol vydaný Židom. Lenže moje kráľovstvo nie je stadiaľto.“ A keby to aj Pilát bol pochopil, tak sa nakoniec nechal zastrašiť, keď Židia kričali: „Ak ho prepustíš, nie si priateľom cisára. Každý, kto sa vydáva za kráľa, stavia sa proti cisárovi. “Cisár, dane, svet … jedným slovom … politika. Ako sa ale má kresťan, zvlášť kresťanský laik stavať k politike? Čo je to pre neho politika. Je to naozaj len „panské huncútstvo“ , ako sa jej na Slovensku ľudovo hovorí, alebo to vo svojej najhlbšej podstate môže a má byť skutočne „più alta forma di carità – najvyššia forma lásky”, ako to viackrát prízvukoval pápež Pavol VI.? Čo má byť ideálom kresťana? Útek zo sveta, alebo práca na zmene sveta? Ako máme vnímať „svet okolo nás?“

Máme byť vari vystrašení a stiesnení z toho, na čo upozorňuje sv. Ján evanjelista a síce, „ že celý svet je v moci toho Zlého…“ (1 Jn 5,10)? Ale veď ten istý evanjelista nám súčasne pripomína, že „Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil“ (Jn 3,16-17). Pred týmito otázkami, zoči-voči tomuto zdanlivému rozporu, stojí veriaci, praktizujúci kresťan, teda človek, ktorý vidí zmysel svojej existencie nielen v snahe po naplnení vlastných bezprostredných elementárnych životných, ba niekedy iba akoby živočíšnych potrieb, ale v širšom horizonte uskutočňovania svojho povolania „zjednotiť v Kristovi ako v hlave všetko, čo je na nebi aj čo je na zemi“ (Ef 1,10), teda toho „sekulárneho povolania“ ktorého integrálnou súčasťou je aj záujem o veci verejné a snaha prispieť v miere svojich schopností a možností k spoločnému dobru. Predstava, že kresťania – a predovšetkým katolíci – by sa mali, maximálne, niekde v súkromí, iba nenápadne a potichučky modliť a byť vďační za to, že je im to dovolené, ale rozhodne by sa nemali miešať do politiky, je veľmi rozšírená a vôbec nie je nová. Krista obvinili z buričstva a z pokusu zmeniť systém, prvých kresťanov prenasledovali, lebo odmietali uznať božstvo rímskeho cisára a vyznávali, že „iba jeden je Pán” , ktorého „Boh nad všetko povýšil“, aby sa tak na meno Ježiš zohlo každé koleno v nebi, na zemi i v podsvetí (Flp 2, 10).

Historické revolúcie, ktoré položili základy moderných politických systémov v duchu hesla „rozboríme sveta starý základ … Posledná borba vzplála… náš svet postavíme si slávny“, videli neraz v Katolíckej cirkvi, a zvlášť v katolíkoch verných učeniu Cirkvi, úhlavných nepriateľov a ich prítomnosť v politickom živote bola vnímaná nanajvýš negatívne. Všetky totalitné systémy – od nacizmu a fašizmu cez komunizmus, až po vše-objímajúci relativistický pragmatizmus dnešných čias v jeho najrozličnejších ideologických a politických podobách, sa pri predstave existencie politiky motivovanej a orientovanej kresťansky, teda na základe hodnôt, ktoré predstavuje kresťanstvo, a zoči-voči katolíkovi, ktorý sa v duchu zásad svojej viery angažuje v politike, správajú ako býk k červenému súknu: záludne, zúrivo, frustrovane, ale v konečnom dôsledku sebavyčerpávajúco a neúspešne. Byť dnes kresťanom, katolíckym laikom a angažovať sa v politike, je úloha nesmierne náročná a zodpovedná. Táto úloha nemôže byť nikdy splnená dostatočne, pokiaľ nebude chápaná ako služba, ako snaha o posväcovanie výkonu moci, ako ľudská účasť na Kristovom spasiteľskom diele. Bol nám do starostlivosti zverený svet a všetko čo je v ňom. Máme voči celému svetu, i voči každému človeku, s ktorým vstupujeme do akejkoľvek formy vzťahu, zodpovednosť. „Podľa toho, kto aký dar dostal, slúžte si navzájom ako dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti. Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo; keď niekto slúži, tak len z moci, ktorú uštedruje Boh, aby bol vo všetkom oslávený Boh skrze Ježiša Krista“ (1 Pt 4, 13).

Kristus nám svojim zmŕtvychvstaním otvára perspektívu ďaleko presahujúcu hranice politických systémov, volebných preferencií a volebných období, otvára nám perspektívu večného života, v ktorom každý náš skutok, naše slovo i naše mlčanie, naše konanie i naša nečinnosť. Náš záujem i nezáujem o veci duchovné i o veci verejné nadobudnú novú hodnotu. Pripomína nám to slovami: „No hovorím vám: Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia“ (Mt 12, 36) A slová rovnako ako skutky pretrvajú na večnosť a ovplyvnia ju. „Veru, hovorím vám: ,Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili. Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto najmenších, ani mne ste to neurobili.´ A pôjdu títo do večného trápenia, kým spravodliví do večného života.“

Homília arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ z národnej púte Slovákov v Ríme

Posted By admin on 4.3.2013

Santa Maria Maggiore, 28.02.2013

Keď sa konajú oslavy nejakej významnej osobnosti, keď sa nejaká skupina ľudí vyberie na návštevu, aby pozdravila niekoho, koho si nesmierne váži, komu za niečo vďačí, koho považuje za vzor -  tak sa neraz vynára otázka: – ako mu to vyjadriť, čo by bolo dobré povedať?! Môže sa stať, že naraz chýbajú slová. Alebo, že ich je naraz priveľa a hlasy sa prelínajú a stávajú sa nezrozumiteľnými. Vtedy sa skupina môže dohodnúť, že poverí niekoho zo svojho stredu aby sa prihovoril k oslávencovi v mene všetkých, aby povedal to, čo cíti ako najdôležitejšie.

V týchto dňoch sa na mieste nerozlučne spojenom s misiou sv. Cyrila a Metoda zišla početná skupina ich priateľov zo Slovenska aby si pripomenula 1150. výročie ich príchodu medzi našich predkov. A mne sa dnes dostalo  poverenie, aby som predniesol slovo. Zvyčajne na tomto mieste liturgie zaznieva homília, kázeň, v ktorej sa celebrant, či kazateľ prihovára veriacim. Dnes  tom však bude trochu inak. Dnes, tu nechcem predniesť tradičnú pútnu kázeň, nebudem sa prihovárať k vám, pútnikom, ale v mene svojom a verím, že i vašom by som sa chcel prihovoriť k našim oslávenecom – svätému Cyrilovi a Metodovi a keďže ide o príhovor ku svätcom a vierozvestom, skôr by som toto slovo nazval modlitbou.

Drahí Cyril a Metod! Chcel som začať pripomienkou toho, že nás delí 11 a pol storočia  histórie, to by som ale začal trochu neohrabane a nepresne. Všetci predsa vieme, že pre tých, ktorí sa majú radi, čas nie je prekážkou, že neexistujú hranice – a to ani času a priestou. Správnejšie by teda bolo povedať, nie to, že nás delí, ale, že  nás spája 11 a pol storočia – tak dlho sú vaše osudy a osudy slovanských národov, i nášho národa, vzájomne prepletené, tak dlho sme navzájom spojení v láske, obete, vernosti,  úcte a inšpirácii.

Prvé tri vlastnosti – láska, obeta a vernosť sú vašim darom, úcta a inšpirácia chcú byť našou odpoveďou.            Keďže však ani pri slávnostných príhovoroch neslobodno klamať, či prikrášľovať pravdu, a to ani vtedy, keď táto je nepohdlná, tak musím priznať, že jednotlivé ohnivká  tohto spojiva sú nerovnako silné. Vy ste nikdy nezaváhali v láske k Pánovi a v obetavej  láske k tým národom, ku ktorým ste boli poslaní ohlasovať evanelium.  Z našej strany však úcta voči vám i inšpirácia sa vašim príkladom boli často nedostatočné, poznačené mnohými našimi chybami – osobnými i historickými, našou pyšnou nevedomosťou, našou slabošskou zakomplexovanosťou a neochotou ceniť si dobro – a toto musíme priznať aj pri  púti, ktorú sme nazvali „národnou“.

Národná púť je prejavom národného povedomia a preto nás vedie aj k zamysleniu sa nad naším národným prežívaním vzťahu k vášmu dielu a odkazu.

Vy ste ste svoj život z lásky k Bohu obetovali ohlasovaniu evanjeliovej pravdy a tomuto vášmu darovaniu ste ostali verní. Kvôli  Kristovi ste sa zriekli nielen kariéry, bohatstva, ale i svojej rodiny a domoviny.

Nám už táto naša krátka návšteva v Ríme, v cudzine, ozrejmuje dôležitosť toho, že môžeme tieto sväté miesta slobodne navštíviť a rovnako sa môžeme slobodne vrátiť domov, do vlasti. Ešte máme  mnohí v živej pamäti časy, keď nebolo možné z vlasti odísť ani  natoľko, aby sme sa pozreli na Devín z druhej strany Dunaja a tým, ktorým sa to nejako podarilo zasa nebolo možné vrátiť sa. Láska k vlasti však dnes nie je termínom, kotrý by sa veľmi používal, alebo  ktorý by naozaj ovplyvňoval naše životy – a je to trochu škoda.

Vy ste dokázali zrieknuť sa svojej vlasti, ale nie pre to, že by ste išli do cudziny hľadať lepšie živobytie, ale „pre lásku k Stvoriteľovi.“ Zriekli ste sa možnosti bývať vo svojej vlasti, ale láska k nej ostala vo vašich srdciach. Tak ste to vyjadrili v rannej modlitbe  východného obradu, v kánone byzantskej utierne, ktorý ste zložili na počesť sv. Demetra. Tu ste cez oslavu patróna mesta Solúna, vyspievali vašu  lásku k rodnému mestu, lásku ku vlasti.

Ó slávny, tvoja krajina o tebe vie, že ako nový Mojžiš si premohol modlársku lesť, a tak uvádzaš svoj ľud do večných príbytkov, preto ťa dnes, blažený, čestne ctí a dôstojne oslavuje.….“O tvojich podivuhodných zázrakoch sa rozpráva aj medzi barbarmi …“, Sv. Demetra, ste predstavili nie len ako osobitného patróna Byzantíncov,  s ktorými boli Slovania práve neraz vo vojnovom konflikte, ale ako toho, ktorého Božia “Múdrosť, (…) určila za slávneho milovníka otčiny”.

Vo vašej modlitbe ste sa k nemu utiekali hovoriac:. „Voláme k tebe, blažený. Zachráň nás, čo s vierou ospevujeme tvoj sviatok. A ešte ťa prosíme: Zachráň svojich služobníkov od nebezpečenstiev, ktoré im teraz hrozia…. “

Aké nebezpečentvá ste mali na mysli? Mnohoraké – predvídané i nepredvídané. Na prvých misiách ste čelili dišputám pohanov, vyznavačov islamu i judaizmu – ale  boli to skôr akademické polemiky. Od prvých spoločných krokov vašej misie medzi Slovanmi však bolo vaše  účinkovanie vystavené útokom neprajníkov  - a to ani nie tak od pohanov, ako z radov tých, ktorí mali byť vašimi bratmi vo viere, z radov latinského duchovenstva. O prenasledovaní, ktoré si podstúpil ty, svätý Metod, hovorí tvoj životopisec veľmi plasticky, keď pripomína, ako si  “na všetkých cestách upadal do mnohých nebezpečenstiev od diabla, na pustatinách medzi zbojníkov, na mori od zvíchrených vĺn, na riekach od nečakaných zátoní (…) od falošných bratov”.[1] Nedá sa povedať, že by v tvojom prípade išlo  leno hagiografický rétorický zvrat, keď najmä v poslednom prípade “falošných bratov” nám situáciu dostatočne jasne osvetľuje list pápeža Jána VIII. pasovskému biskupovi Hermanrikovi, kde mu vyčíta jeho správanie sa k tebe, “bratovi v biskupskej službe”.

Veď ktoréhože nehovoriac biskupa, ktoréhože svetského (človeka), ba dokonca ukrutnosť, a zverskú surovosť tyrana neprekročila, neprekonala tvoja trúfalosť, keď si brata a nášho spolubiskupa Metoda v žalári väznil a pod holým nebom v najtuhšej zime a za hrozných dažďov dlhý čas trýznil a pozbavil správy biskupstva jemu zvereného, ba vo svojej nepríčetnosti si zašiel tak ďaleko, že by si ho privlečeného pred biskupský zbor bol jazdeckým bičom zašľahol, kedy ti v tom neboli iní zabránili.”

A ten istý pápež musel  napomínať iného biskupa, frizinského Annona: „Tvoja opovážlivosť a svojvôľa presahuje nielen oblaky, ale i samé nebesá. Veď si si uchvátil pôsobnosť apoštolskej stolice a akoby patriarcha si si privlastnil právo súdiť arcibiskupa.“ [2]

Nebezpečenstvá na cestách boli pre vás oboch, putujúcich misionárov, súčasťou života. Putovanie po neznámych a ”cudzích” krajoch sa preto odráža aj v kánone, kde ste sa pýtali svätého Demetra, ale vlastne  samých seba i nášho Pána: “Ó múdry, prečo my jediní tvoji úbohí služobníci, zbavení sme tvojej krásy a pre lásku ku Stvoriteľovi chodiac po cudzích krajoch a mestách, ó blažený, sme vystavení posmechu trojjazyčníkov a bludárov?”

Toto “chodenie po cudzích mestách” a “posmech trojjazyčníkov” sa vzťahovali nielen na vaše účinkovanie medzi veľkomoravskými Slovienmi, ale aj na ďalšie putovania, ktoré boli s ním spojené. Možno vari nespomenúť na to ako vás v Benátkach, oboch, ale zvlášť Konštantína-Cyrila  napadli, keď sa “zišli proti nemu biskupi a kňazi, i mnísi ako vrany na sokola a pozdvihli trojrrečový blud a hovorili: Človeče, povedz nám, prečo si utvoril teraz Slovienom písmená a učíš ich, ktoré nikto iný predtým nevynašiel, ani apoštoli, ani rímsky pápež, ani Gregor Bohoslovec, ani Hieroným, ani Augustín? My však poznáme len tri jazyky, ktorými sa patrí v knihách sláviť Boha: Hebrejov, Grékov a Latincov”.[3]

To ešte vtedy títo biskupi a kňazi nemohli ani tušiť, že už o pár mesiacov neskoršie rímsky biskup Hadrián II položí  vaše knihy a písma práve tu, v tomto chráme na oltár, že pri jasličkách uložených v tejto bazilike a pripomínajúcich príchod Božieho Slova na svet, udelí našej reči a liturgii v nej slávenej, či už v obrade gréckom, či v obrade rímskom,  tú najvyššiu dôstojnosť, uznajúc schopnosť ohlasovať, ba čo viac, ich prostredníctvom znovu sprítomňovať duchovne, ale i materiálne, reálne a viditeľne  „Slovo ktoré bolo na počiatku… to Slovo,  ktoré sa stalo telom a prebývalo medzi nami“.

V tomto mariánskom chráme, tu pred pohľadom Bohorodičky, pred ikonou, ktorú Rimania nazývajú záchranou rímskeho ľudu, Salus populi romani, ste sa spolu s učeníkmi radovali zo zdaru vašej misie, ale z vášho srdca sa nestrácal ani jasný obraz chrámu vo vašom rodnom meste. Zvlášť osobná, ba priamo dojímavá, je spomienka na rodný kraj a chrám, ktorú ste nám zanechali  v už spomenutej modlitbe: „Múdry Demeter, žiariac stojíš pred Božím trónom, nezabudni na nás, ale úctivo sa prihováraj, ó svätý, za biedu nás, pútnikov a cudzincov, ktorí teraz ospevujeme tvoju vznešenosť, lebo k tebe dvíhame svoj zrak a pevne dúfame v tvoj príhovor.”

“Pútnici a cudzinci” – áno, takéhoto označenia sa vám zaiste dostávalo, veď aj franskí biskupi vyčítali Metodovi: “V našej oblasti učíš!” a ďalší protivníci falošne vyhlasovali: “Nám dal pápež moc, tohto však i učenie jeho káže vyhnať!”[4]

Ako neželaní cudzinci boli vyhnaní vaši žiaci z Nitrianska i celej Veľkej Moravy, krátko potom, čo si ty, Svätý Metod odovzdal svoju dušu Pánovi. Ale to čo sa mohlo chápať ako víťazstvo zla sa ukázalo nakoniec ako víťazstvo dobra – vaše dielo sa týmto spôsobom rozšírilo  a pevne zakorenilo u iných Slovanov, u tých, ktorí si viac dokázali vážiť vlastné písmo, vlastný obrad i vlastnú kultúrnu i národnú nezávislosť. A v konečnom dôsledku aj my, potomkovia prvých adresátov vašej misie, najprv  sme si mysleli, že jedinou nádejou našej národnej záchrany bude  prichýliť sa „k velikému … tomu tam se dubisku, jenž vzdoruje zhoubným až dosaváde časům“. Potom, po  ďalšej neblahej dejinnej skúsenosti sme si uvedomili, že v tieni toho dubiska, by naša národná lipka zakrpatela – a tak sa opäť obraciame k vám, k vášmu dedičstvu a  odkazu s prosbou: vyučte nas pravde. Ste predsa naši učitelia a napriek  rôznym formám vyháňania, odnárodňovania, náboženského prenasledovania ste stále ostáli v srdci nášho ľudu. Ba keď sme na vás niekedy v dejinách my sami zabúdali, vy ste na nás nezabudli, tak ako ste nezabudli na svoje krásne rodné mesto.

Vaša spomienka na veľkolepý solúnsky chrám sv. Demetra je pochopiteľne plná nostalgie za rodným krajom. “Vypočuj, ó slávny, nás úbohých a zľutuj sa, lebo sme ďaleko vzdialení od tvojho slávneho chrámu a srdce v našom vnútri dnes spaľuje túžba, ó svätý, po tvojom chráme, aby sme sa mu, na tvoj príhovor, raz ešte mohli pokloniť.”

Tebe,  sv. Cyril sa táto túžba uvidieť ešte raz svoje mesto nesplnila. Nevrátil si sa do vlasti, ale odtiaľ – z Ríma – odišiel si do nebeskej vlasti. Ale v skutočnosti si neopustil ani našu otčinu – tá bola v tvojej mysli a srdci až do tvojho posledného dychu. Tu v neďalekom kláštore sv. Praxedy si sa modlil pred smrťou:“Pane, Bože môj, …vyslyš moju modlitbu a zachovaj  verné ti stádo, nad ktorým si ustanovil mňa, nesúceho a nehodného sluhu svojho. Zbav ho bezbožnej a pohanskej zloby tých, čo vyslovujú proti tebe rúhanie a znič trojrečový blud a zveľad svoju cirkev ….[5]

Svätí Cyril a Metod! Keď vás chválime za vašu obetavosť pri ohlasovaní evanjelia, za schopnosť zrieknuť sa  vecí a citov vám drahých, iste tým nechceme povedať, že ste boli necitliví, že by vám akosi fatalisticky, či fanaticky bolo všetko ľahostajné. Aj vy ste pociťovali nostalgiu po vlasti, po svojej domovine, aj vám ležal na srdci osud vašej vlasti. A práve preto ste aj našich predkov učili  a cez nich aj nás,  dnes, učíte skutočnej  láske k vlasti. Učili ste nás, že za vlasť sa treba modliť a pracovať pre ňu, ba spolu s našimi predkami ste sa za ňu modlili takto:

Cesarstvije naše Gospodi
milostij tvoj prizri,
i ne otdaj našego tuzim
i ne obratij nas v plen
narodom poganskim.
Hrista radi, Gospoda našego,
iže cesari s Otcom i s Svetim Duhom
Vzhliadni, Pane,

milosťou svojou

na naše kráľovstvo.

A nevydaj, čo je naše cudzím.

A neoddaj nás v korisť národom pohanským. Skrze Krista, Pána nášho,

ktorý kraľuje s Otcom  i Svätým Duchom

Dnes by sme sa mali túto modlitbu modliť často – aj keď nemáme kráľovstvo ale republiku. Aj dnes  totiž hrozí, že to, čo je naše, bude vydané cudzím. Ako? Tak, že sa budeme naivne domnievať,  že sme to my, čo rozhodujeme o našej vlasti, o našich domovoch, o našom hodnotovom systéme, o našich daniach a o ich požívaní  – a pritom budú tieto rozhodnutia padať kdesi inde, ďaleko, a nebudú to už naše osobé rozhodnutia, ba nebudú už vynášané dokonca ani tými našimi  zástupcami – nech už sú takí, či onakí – ktorých sme si vybrali. Oni sami sa  totiž v našom mene, bez toho aby sme si to príliš všimli,  krok za krokom, postupne, zrieknu našej samostatosti, sami sa „nebadane“ vydáme cudzím – tak ako už v dejinách nie raz – a to našou ľahostajnosťou ku spoločnému dobru, rozdrobnenosťou, nedostatkom ideálov, malichernými spormi, túžbou získať si priazeň mocnejších, či ocenenie dnešných veľmocí.

Aj dnes by sme sa mali modliť, a prosíme aj tu, teraz, o Váš príhovor, svätí Cyril a Metod, aby sme sa v našej vlasti nestali korisťou národov, alebo ešte skôr zvykov pohanských. Stať sa korisťou národov pohanských – to dnes neznamená obávať sa vpádu akýchsi húnskych či avarských hord – novodobé pohanstvo  sa dnes šíri oveľa záludnejšie, ba takmer nepozorovateľne – vo forme morálneho relativizmu, pod heslom falošne chápanej  slobody, či bezbrehej tolerancie, ktorá označuje za netolerantného toho, kto svoj názor opiera o pravdu evanjelia a nebojí sa to povedať nahlas. Novodobé pohanstvo, odmietajúc kresťanský hodnotový systém sa prejavuje aj  vo forme do extrému hnanej politickej korektnosti,  ktorá  povyšujúc sa na roveň zákona zakazuje zlo označiť ako zlo.

Svätí Cyril a Metod,  ak  ste si vo vašich časoch nevedeli predstaviť ani vy ani naši predkovia, ktorí boli vtedy ešte dokonca označovaní za barbarov, čo je to politická korektnosť dotiahnutá do absurdnosti, tak  vám musíme vysvetliť, že takto chápaná korektnosť vyžaduje, aby to, čo sa po celé tisícročia považovalo  a v každom katechizme označovalo za „do neba volajúce hriechy“  naraz nadobudlo novú terminologickú i morálnu  kvalifikáciu.

Verejne sa tieto veci vraj nepatrí hovoriť, a kňazovi, či biskupovi na kázni už vôbec nie,  lebo by to hneď bolo označené za demagogické tmárstvo, a vyvolalo by to možno  vášnivé a v podstate neplodné diskusie -  ale vám sv. Cyril a Metod to môžeme povedať.

Do neba volajúca “krv Ábela“ – sa v prípade usmrcovania nenarodených má dnes nazývať aplikovaním práva slobodnej voľby matky, práva ktoré nikto nesmie spochybniť ak nechce stratiť obľúbenosť, či volebné preferencie a stať sa terčom nenávisti či posmechu aj zo strany tých, ktorí sa formálne nazávajú kresťanmi, ale vo svojom živote sa zásadami kresťanstva neriadia.

Iné katechizmom označený ako do neba volajúci hriech je „volanie utláčaného ľudu v Egypte, nárek cudzinca, vdovy a siroty, nespravodlivosť voči námezdnému robotníkovi“ –  toto všetko máme dnes vraj chápať ako aplikáciu voľného trhu práce, reguláciu migračnej politiky a prejav slobodnej trhovej ekonomiky.

Do neba volajúci „hriech Sodomčanov“ vraj už, po novom, máme rešpektovať ako prejav inakosti a hoci náboženské procesie už vychádzajú z módy ono novopohanské náboženstvo považuje za prejav novej kultúry všestrannu podporu takejto „inakosti“ hrdými pochodmi, stieraním prirodzených rozdielov medzi mužom a ženou, otcom a matkou, redefinovaním pojmu partnerstva, manželstva i rodiny, celým tým nestráviteľným antropologickým guľášom ktorý v budúcnosti prinesie len bruchabôľ.

Máme to dnes veru tažké, svätí Cyril a Metod! Za vašich čias vládcovia hľadali pre svoj národ učiteľov a vysielali za nimi delegácie, vítali ich a zverovali im žiakov – dnes sa učitelia pomaly musia báť žiakov, pretože princíp akejkoľvek prirodzenej autority stratil podporu verejnosti a vládcovia si prácu tých, ktorí vyučujú necenia ani natoľko ako prácu tých, ktorých štát potrebuje aby mohli pomáhať a chrániť občanov a hlavne naháňať skutočnych zločincov. Ako keby nebolo lepšie dobrou výchovou predchádzať degradácii človeka než ju neskôr, za drahé  peniaze, trestať.

Novodobé pohanstvo neznesie vieru v Jedného a Trojjediného Boha, ktorý je Tvorca, Zákonodarca i Sudca. Preto požaduje radikálnu náboženskú neutralitu,  ktorá  už ale nie je neutralitou, ale je v podstate presadzovaním kultúrneho a politického ateizmu.

Preto sa snaží zo všetkých síl čím viac zosmiešniť všetko čo je prejavom viery, čo je prejavom  vyššieho mravného princípu, čo je znakom morálneho poriadku. Z toho ale nepriamo vyplýva aj strata úcty k akejkoľvek ľudskej autorite.  Súčasná strata  dôvodov na úctu k zákonnej autorite je priamo úmerná ľahkovážnosti, s ktorou neraz nositeli autority hazardujú so svojou dôveryhodnosťou – či už ide o predstaviteľov rodinného, občianskeho, politického či cirkevného života. Mohli by sme pokračovť vo výpočte pascí novodobého pohanstva ešte dlho,  ale možno by sme tým príliš zkalili radostnú atmosféru vášho dnešného sviatku.

Svätí bratia Cyril a Metod, vy posilnení dôverou v nebeskú pomoc vášho patróna sv. Demetra ste, sa pustili, do boja s pohanstvom, neprajníctvom a nevedomosťou.  K vášmu patrónovi ste sa modlili slovami“Zo strašnej hmly a nevedomosti očisť nás, veď ty miluješ otčinu, múdry Demeter, a svojím príhovorom nám dopraj ospievať v dnešný deň tvoje jasné narodenie.”

Tento boj je s istou obmenou aktuálny aj dnes, a preto sa aj my pri spomienke na  váš príchod medzi našich predkov obraciame na Vás parafrázovanými  slovami tejto Vašej modlitby, adresovanej teraz ale ku vám.

Svätí Cyril a Metod: Zo strašnej hmly a nevedomosti vyveďte nás, veď vy milujete zverené vám stádo i našu krajinu, a svojím príhovorom doprajte nám nájsť svetlo pre náš život a nasledovať ho s verným srdcom. Tu pred obrazom Bohorodičky sa spolu s vami chceme modliť slovami starobylej piesne, ktorú ste zložili na jej počesť:

“Vieme Panna, že ty si prístav pre tých, ktorých kruto trápi horkosť života. Všetci ťa prosíme, Nepoškvrnená, aby sme vo viere našli svoju útechu.”

Zakončujúc našu národnú puť, cheme vám znova zveriť  náš národ a tvojimi  slovami, svätý Cyril, modliť sa za neho: „…všetkých spoj do jednoty, učiň ho ľudom znamenitým, jednomyseľným v pravej viere a správnom vyzávaní a vnukni im do sŕdc slovo tvojho usynovlenija. … schovaj ich pod ochranou tvojich krídel aby všetci chválili a slávili meno tvoje Otca i Syna i Svätého Ducha. Amen.“


[1] ŽM XIV.

[2] P. RATKOŠ, Pramene, 179-180.

[3] ŽK XVI.

[4] ŽM IX; XII.

[5] ŽK XVIII

Aj na fare boli koledníci (2011)

Posted By admin on 4.1.2012

Vianoce 2011 strávil vladyka Cyril Vasiľ vo farnosti Červená Voda

Posted By admin on 31.12.2011

Obraz Božieho milosrdenstva došiel 4.12.2011 do Červenej Vody

Posted By admin on 5.12.2011

Stretnutie Červená Voda 19. 11. 2001

Posted By admin on 26.11.2011

Stretnutie s deťmi (5. 09. 2011)

Posted By admin on 6.9.2011